Šachová dáma

Kapitola 16

Na vrchole stáli Ethan, Flinn aj Garrick. Dala som si malú rozcvičku a všetci traja sa na mne zabávali. Nebola som úplne v poriadku a fyzicky som bola úplne vyčerpaná. Začalo ma popichávať v boku a tak som musela zastať. „Problém?" opýtal sa ma Garrick. Zadýchane som pokrútila hlavou. Chytila som si bok a pomaly vydychovala. „Teraz sa pozri na pár obranných chvatov," pristavil sa pri mne Hunter. Prezývaný Motorová myš. „Vidíš ako odrazí jeho ruku? Odláka pozornosť od rany a zaútočí zároveň," vysvetľoval mi a ja som sotva vnímala. Moje najinteligentnejšie odpovede boli: „Uhm." „Eh." alebo „Aha.". Pozorovala som boj a potom ma vyzvali aby som sa k nim pridala. Prežehnala som sa a vydala sa k nim. Všetci traja sa dobre zabávali. Vysvetlili mi chvaty a skúšali sme ich v spomalenom zábere. Keď som si to zautomatizovala, trénovali sme útoky a obranu. Nešlo mi to až tak zle, ale stále som skončila s rypákom zaboreným v prachu. Všetci mali z toho ohromnú radosť. HAHA. Po tejto šaráde, sme sa dostali konečne k streľbe. Garrick bol o niečo milší. Postavil ma pred hotovú zbrojnicu. „Ovládaš niečo z tohto?" spýtal sa napred. „Mohli by sme sa na to zamerať." Zdvihla som ostré nože. „Tieto krásky. Podobajú sa na tie, čo som si doniesla. Dostala som ich od brata," obzerala som si ich. Garrick sa usmial. „To pretože sú tvoje. Sarah mi ich dala a dúfala, že si na nich nespomenieš. Mala pravdu," pokynul hlavou. „Ukáž, čo v tebe je," podal mi nože a ukázal k terču. Pokynula som ramenami. Dobre. Prehodila som si nože v ruke a skúsila si ich váhu. Jemne som stisla rukoväť a zahnala som sa. Zabodol sa presne do stredu. Nasledovali ho ďalšie dve. Víťazoslávne som sa usmiala. Chlapi pískali a smiali sa. Hádzala som nožmi príliš často do dverí mojej izby. Hnala som tak nudu. Aspoň teraz sa to na niečo zišlo. Väčšinu poobedia sme sa venovali streľbe aj z ďalších zbraní. Po tréningu a prebdenej noci som bola taká unavená, že mi zo skaly museli pomáhať dole. Preplahočila som sa k svojej bunke, znova sa prezliekla a chrúmala som nejaké keksy. Chcela som navštíviť svojho pacienta. Prebaliť mu obväzy. Keď som sa dostala do jeho izby, okolo postele stáli nejaké poľné kvety a priania. Aj vojaci sú ľudia, usmiala som sa. Chlap bol stále v bezvedomí, ale životné funkcie boli v poriadku. Prebalila som mu obväzy a trošku mu umyla tvár. Volal sa Sinclaire, ako som prečítala na pohľadniciach. Niekto zaklopal o zárubňu dverí.

„Pripravená?"

Otočila som sa. Čakal ma Hunter. Prikývla som. „Áno."

„Tak poďme. Dnes si bola dobrá. Na tréningu."

Odfrkla som si. „Na to si prišiel pred tým než som zaborila nos do zeme alebo za tým ako si sa začal smiať? Pretože sa neviem rozhodnúť."

„Myslím, že za tým ako som sa smial," s úsmevom sa priznal.

„Si ty ale neotesanec!" urazila som ho a pokračovala v chôdzi. Celý deň som nepremýšľala nad dnešným večerom. Stále sa toho toľko dialo! Bola som naozaj zvedavá, čo sa vlastne deje, na čo som tu. Ale dnes na rozmýšľanie nejako nebol čas.

„Bojíš sa?" Hunter bol zvedavý.

Vydýchla som si a založila prameň za ucho. „Nie."

„Neklam," pokrútil hlavou Hunter.

Nechápala som . „Ako môžeš vedieť či klamem?" frustrovane som rozhodila rukami.

„Založila si si prameň vlasov za ucho," pokrčil ramenami a ja som si uvedomila, že má pravdu. Vzdychla som si. „Prepáč, že som na teba vyletela. Som nervózna. Ale som rada, že ideš so mnou."

„To ma teší," povedal a odmlčal sa. „Si pripravená vedieť pravdu? Nemusí sa ti to páčiť."

Odfrkla som si. „Vraj páčiť."