Šachová dáma

Kapitola 21

Hunter

Bola už skoro tma, keď som sa vracal k stromu. Sám nad sebou som sa zasmial. Nastražil som to veľmi pekne. Pôjdu po falošnej stope a vrátia sa tam, kde začali. Dúfal som len, že Winter neodišla. Pravda bola taká, že som veril v jej tvrdohlavosť a zaťatosť. A hlavne vo zvyk ma nepočúvnuť.

Preplazil som sa po poslednom bahnisku. Bol to fakt humus.

Z diaľky som videl jej batoh zakvačený na konári. Prekročil som breh malého bahnitého jazierka a odsunul strom. Vošiel som na menšiu čistinku. Prišiel som k stromu. Listy zakrývali čokoľvek, čo sa mohlo v korune stromu skrývať. Videl som visieť kúsok jej bundy.

„Winter už som tu!" zašepkal som, aby sa nezľakla. Neodpovedala. Rukáv sa ani nepohol.

„Haló!" povedal som už trošku hlasnejšie. „Som tu!"

Stále žiadna odozva. „Kde to pekla si?!" zaziapal som nervózne a poťahal na rukáv bundy. Tá sa na mňa zrútila a odsunula listy ako závoj. Nikto tam nebol. Prvé čo ma napadlo bolo, že sa už vydala na cestu. Ale načo by tu nechávala batoh aj svoju bundu? Otriasol som sa a bunda dopadla na zem. Objavila zložený list. Mal som zlé tušenie. To sa nemohlo stať! NIE! Rýchlo som otvoril skladaný papier. Stálo na ňom:

„Ty za ňu."

Pod správou boli súradnice. Tí bastardi! Oni ju uniesli.

Aký som ja sprostý somár! Toto nie je možné. Vybral som z batohu GPS navigátor a zadal súradnice. Vyhľadalo mi miesto niekde hlboko v lese za bahniskami. Poskladal som Winterinu bundu a strčil jej ju do batoha. Ten som si zavesil na druhé plece. Zamieril som naspäť k bahniskám. Kanady sa mi zaborili do jedného bahnitého jazierka. Tí si to ešte vypijú. Budú ľutovať, s kým sa to zaplietli.

Winter

Zobudila som sa v tme. Bola som v klietke. Nachádzala som sa v akejsi veľkej drevenej chate. Chlap, ktorý ma priniesol svoju úlohu splnil. Keď sme boli pár metrov od chaty, začali sa mu podlamovať nohy. Dýkou som ho trafila rovno do stehennej tepny. Cestu prežil len preto, že mal na sebe chrániče, ktoré mu škrtili ranu. Ale nestačili. Zobudila som sa, keď sme boli neďaleko chaty. Nedokázala som sa hýbať. Mala som zviazané nohy, ruky a zapchané ústa. Než sme stihli vojsť do dverí, padol na kolená a ja som mu vypadla. Vykrvácal pred miestom, kde by mu vedeli poskytnúť pomoc.

Bolo to zvláštne zvrátené, ale vôbec mi nebolo ľúto ako dopadol. Zloba z neho iba sršala. O jedného hrozného človeka je na svete menej. Touto myšlienkou som sa upokojila.

Zobrali mi všetky zbrane a než ma stihli hodiť do tejto tmavej hnusnej kobky, oznámili mi: „Šéf nie je tu. Ten chce s tebou hovoriť. Nám na nič nie si. Budeš tu pár dní, než sa vráti. Ak sa teda dovtedy nezblázniš," povedali kruto a zavreli moje vráta. Bránila som sa. To áno. Trhala som, hrýzla, kopala a jačala. Ale bola som tu bezmocná.

Zavreli ma do pivnice. Bolo tu veľa železných klietok, ale všetky boli prázdne. Niektoré mali mreže pokvapkané krvou. Našťastie ma dali do nejakej čistej, úplne v rohu.

Bola tu tma. Nič som nevidela, nepočula a v tejto tmavej diere sa desila aj vlastného hlasu. A tak som sa kolembala uprostred klietky so zavretými očami. Čas tu ubiehal tak pomaly. Zuby mi drkotali od zimy. Ten hnusný primitív mi zobral aj bundu, takže som tu sedela len v tielku. Mohlo tu byť tak desať stupňov. Ako v chladničke.

Prsty na končatinách mi začali mrznúť. O pár hodín som ich mala také studené, že by som ani necítila ,ak mi ich obžierali myši.

Najhoršie na tom všetkom bolo ticho a slepota. Pokúsila som sa rozprávať. Ale môj hlas znel ako pokazená motorová píla. Hrubo, drsne, unavene.