Šachová dáma

Kapitola 40

Hunter

„VON! VŠETCI VON! BEŽTE!" kričal som a ruval do šialeného davu. „BEŽTE! BEŽTE!"

Postavy mladých ľudí sa hrnuli z malých ciel neľudskej veľkosti. Winter nám dala tip, aj keď veľa riskovala. Všetkých Zdegenerovaných držali v jaskyniach blízko mesta neďaleko veľkej priehrady okolo mesta. Bolo tam vlhko, zima a celé miesto nepríjemne smrdelo.

Vyradili sme špeciálne obranné jednotky tak hladko, až to bolo smiešne. Všade bola krv, výkriky, dym a chaos. Štvrtina vojakov sa rozbehla oslobodzovať všetkých väzňov, ktorí naskakovali do bielych dodávok. Bolo tu okolo sto zadržaných, všetci najviac do dvadsaťpäť rokov. Zatiaľ, čo my sme sa bili, zozadu prebiehal organizovaný presun.

„Čoskoro zomriete, vy červy," zavrčal neďaleko od mojej hlavy chlap a vytiahol pištoľ. Zozadu som mu vykopol pištoľ z ruky a zrazil ho k zemi.

„Ty zomrieš ako červ," vypľuvol som. Rútili sa na mňa ďalší traja. Bez zbraní. Spacifikoval som ich najrýchlejšieako som vedel. Museli sme vypadnúť skôr ako im prídu a pomoc vzdušné sily. Vtedy sme skončili. V tej chvíli musíme byť dávno v lese. Na zemi ležali pobité telá chudákov, ktorých sme prepadli zo zálohy.

Videl som ako posledné auto pomaly vychádza z brány a doň naskakujú všetci naši vojaci. Rozbehol som sa priamo cez všetky telá, posledné boje a neporiadok. Auto už vychádzalo z brány. Načiahol som sa po dverách, ale ruky sa mi šmykli. Prehodil som si pušku cez rameno a hodil sa po kľučkách. Zachytil som sa v poslednej chvíli a vytiahol sa hore. Dvere som zavrel.

„Generál Hunter?" spýtal sa mladý vojak.

„Áno."

„Chce vás počuť generál Eric."

„Dajte ho sem," načiahol som sa po zariadenie.

„Prosím?" ozval som sa.

„Akcia prebehla úspešne?"

„Veľmi úspešne. Všetky objekty sú momentálne premiesťované do bodu A. My mierime
do bodu B," hlásil som.

„Výborne. Nám sa objavil menší problém. Nebol som v poslednom čase v bode C a všetky spojenia s Dámou boli prerušené neznámym elektrickým skratom." Zamrazilo ma na zátylku.

„P-prosím?" Odrazu ma úplne vyplo. V hlave mi začala šumieť krv. Nenechám ju napospas. Určite na to prišli. „Kedy sa to stalo?"

„Pred dvoma dňami," ustarostene si vzdychol Eric.

„Dopekla. Okamžite idem po ňu!"

„Nejdeš," ozval sa chladný hlas na konci a ja som takmer rozdrvil zariadenie v ruke.

„Čo tým myslíš, že nejdem? Zbláznil si sa? Ty ju tam chceš NECHAŤ?!"
„Kristepane, jasné že NIE!" kričal mi Eric do ucha. „Nebuď blázon. Nič sa jej určite nestalo," povedal s istotou, ktorá mi vyrazila dych. Môže ležať niekde mŕtva v zákope a on mi nadáva do bláznov. „Počúvaj ma sem," zavrčal som.

„Upokoj sa," prerušil ma Eric. „Ty počúvaj mňa. Toto bol prvý krok k prevratu. Týmto spôsobom sme prerušili ich posledný vývojový krok pre čipy. Naše rádia zachytili, že v sobotu sa koná veľká razia. Chcú potlačiť drobné rebelské skupiny v jadre mesta."
„Tam sú rebélie? O ničom nikto nevie," nedôverčivo som povedal.

„Sú. Tutlajú sa. Potrebujem, aby si večer Winter dostal z mesta. Vráti sa o pár dní a plán bude pokračovať. So skratom si nič nerob. Vie sa o seba postarať."