Šachová dáma

Kapitola 22

Winter

Moja sprostá hrdosť nemala hraníc. Mala som sa upokojiť. Mala som sa držať na uzde a inteligentne ho ignorovať. A ja nie. Namiesto neho som mu urážku vrátila, napľula mu do tváre a s krikom sa rozbehla a rozbila mu nos. Len tak. Proste som sa neovládla.

Hnusne nadával na Zdegenerovaných, čo som aj očakávala. V ich svete sme boli nepotrebná špina. Nemali sme dokonalé rysy, dokonalé telo ani „dokonalý" a vyrovnaný názor na veci. Vraj keby sme ho mali, odbachli by sme sa pre dobro spoločnosti. Pchá!

Ale to nebolo spúšťačom môjho hnevu.

Pravým dôvodom bolo, že útočil na mojich rodičov, ktorých ani nepoznal. Povedal, že mali zhniť. Vraj ľudia, ktorý mohli vychovať takého hlúpeho imbecila ako som, boli tiež len tupci, hlupáci a nevzdelané, nepotrebné špiny, ktoré treba zabiť. Takto urazil láskavých a múdrych ľudí. Zranilo ma to. Bolelo to ako osteň zarývajúci sa do tela. V očiach ma pálili slzy a nevedela som sa zmieriť s tým v akom nespravodlivom svete to žijeme. Nechápavom a netolerantnom. A tak som sa na neho vrhla.

Skončila som s krvácajúcim nosom a pochrámanou sánkou. Hlava ma tupo bolela od silných rán a jeden prst som mala v akomsi skrútenom uhle. Bolesť mi vystupovala do lakťa a ďalej až do ramena k lopatkám. Zdalo sa mi, že na jedno ucho poriadne nepočujem. Akoby môj sluchový orgán prekrýval jemný závoj.

Niekde vonku som počula tupé rany, ale nedokázala som sa sústrediť na ne. Bolestná agónia v ruke ma celú zahltila. S tichým uvoľňujúcim a zúfalým vzlykaním, za ktoré som sa hanbila, som sa skrútila na pravý bok a pohltila ma tma.

Niekto mnou triasol. Dotkýnal sa mi ramena a klepal mi po ňom. „Winter," zobúdzal ma nič nehovoriaci šepot a ja som sa strhla. Dotkol sa mojej nohy. Doširoka som roztvorila oči a ani sa nehla. Nič som nevidela. Hodila som sa na druhú stranu mreži. Bolesť sa znova ozvala. Zastenala som

„K-kto si?" Moje srdce uháňalo ostošesť. Ak som neumrela rukou toho násilného idiota, tak teraz zomriem na infarkt. Prisahámbohu.

Dotyčný pochopil, že som sa vyľakala. Stiahol svoju ruku a sarkastickým podtónom, ktorý som veľmi dobre poznala sa predstavil. „No tak. Winter. Som to ja. Hunter."

Akoby mi zo srdca padol kameň. Zhlboka som sa nadýchla a hlava sa mi znova roztočila.

„Počul som ti biť srdce ako o preteky až sem. Myslel som, že ti vyskočí z hrude a šľahne ma do tváre," zasmial sa Hunter potichu. Aspoň, že on ešte má dosť entuziazmu.

„Ešte aj v takejto situácií vtipkuješ."

„Ja som to myslel vážne," bránil sa Hunter. „A navyše nepobudneme tu dlho, tak prečo nariekať? Je tu stále taká kosa?"

Prikývla som. „Stále. Ako si ma našiel?" Nevedela som si predstaviť, ako to mohol zvládnuť. Možno mu nechali nejaké indície. Sadla som si a oprela sa o stenu. Chladila mi celý chrbát aj bolestivý osteň, ktorý mi vyhádzal zo skrúteného prstenníku. Bála som sa ho druhýkrát dotknúť a zistiť, ako na tom je. Bolelo to ako ďas. A bolesť bola to najhoršie, čoho som sa bála. Naozaj bála. Položila som si pochrúmanú ruku na kolená.

„Nechali pre mňa súradnice. Ja za výmenu teba. Teraz keď som tu, pustia ťa."

Horko som sa zasmiala. „ Nepustia. Si blázon ak im to veríš."

Hunter zavrčal a dala by som všetko za to, že práve zaťal päste. „Pustia. Bola to dohoda."

„Ak si to myslíš," odvrkla som. „Chcú odo mňa nejaké odpovede. Ten holohlavý blázon ma stále volá Lyra a myslím, že mu kvalitne kvapká na maják."