Šachová dáma

Kapitola 8

Hunter

„Otec," oslovil som ho. Stál som vo dverách a pozoroval ho. Sedel v čalúnených kreslách a pozeral do ohňa.

„To dievča je nebezpečné," povedal úplne vážne. Mal som čo robiť, aby som sa nezačal smiať. „To si robíš srandu," posmešne som zatiahol.

„Nerobím. Vie čo chce a ona sa chce rozhodovať sama. Rozmýšľa inak ako ostaní."

Neveriacky som sa oproti nemu posadil. „ A k tomuto úsudku si prišiel ako?"

„Chlapče," zahľadel sa na mňa, „nezabúdaj, že sedíš pred špičkovým psychológom." Otec si nalial whiskey a zdvihol pohár k ústam. „Zatiaľ nebude robiť problémy. Rozhodol som sa pristúpiť na jej podmienky. Ale je nebezpečná."

„Otec, nechcem ťa spochybňovať. Ale videl si ju vôbec? Je to len malé dievča!"

Zahľadel sa na mňa. „Tak to by si sa mal prizrieť lepšie." Klopkal rukou po operadle. Čakal som na ďalšie pripomienky. Jediné čo povedal bolo : „Choď. Potrebujem byť sám." To nevyzeralo dobre. Niečo kul. Niečo veľmi zlé. V rukách držal dlhý telegram a uškŕňal sa.

„Áno otec." Postavil som sa a prešiel cez celú miestnosť k dverám. Otočil som sa. Otec mykol rukou. „A synak? Jej výcvik máš na starosti ty. Ale ostatné prenechaj Axelovi," diabolsky sa zasmial. „Ten už vie čo má robiť," dodal a mňa zamrazilo. Nemohol som nič povedať. Stuhol som. Odkašľal som si a prešiel k otváraciemu panelu. Otec chlipkal alkohol. Vyšiel som von a povedal mu to, čo som už plánoval veľmi dlho. „Odchádzam. Na týždeň alebo dva." A dvere sa za mnou zavreli.

Winter

„Dobré ráno," zašepkala Sarah a potriasla mnou. „Je čas na raňajky." Stále som neotvorila oči. Aké raňajky? My nemávame raňajky.

V tom som si spomenula. Ja už viac nie som v Tábore. Hneď sa mi vstávalo lepšie. Rozklipkala som oči. Predo mnou sa zjavila Sarah so širokým úsmevom. Ovanula ma úžasná vôňa lahodných raňajok. Vajíčka, ktoré sa zrejme práve dopražili a pšeničná vôňa čersvého pečiva. Položila podnos s raňajkami na stôl a pomohla mi vstať.

„Čo si chceš obliecť?" spýtala sa ma Sarah. „Nič okrem čierneho tu nemáme. Ale mohla by si si vybrať medzi šatami, nohavicami..."

„Skade také veci máš?" Sarah sa uličnícky usmiala a otvorila skriňu. „Povedzme, že som trošku popátrala," zamrmlala. Hrabala sa v skrini a vyberala rôzne kúsky. „Hm, hm, hm. Dáme ti šaty. Bude ti jednoduchšie sa obliekať."

„Dobre," súhlasila som. Sarah si ma naozaj zobrala do parády. Znova mi pomohla sa obliecť, ošetrila ma aj keď som namietala, že to urobím sama. Naraňajkovala sa so mnou a o hodinku odišla. Celé popoludnie som čítala a k večeru ku mne prišiel Axel. Hľadel na mňa s úžasom a stále koktal, že by ma nespoznal. Začalo ma to otravovať. Všimol si knihu v mojich rukách a zasmial sa. „Keby som sa stavil čo robíš, vyhral by som. Si skutočný knihomoľ. Čo by si dnes chcela ešte robiť?" prisadol si. Pokrčila som ramenami. „Sarah mi dala práve lieky. Mohli by sme sa prejsť."

Axel si tľapol na stehná a vyskočil na rovné nohy: „Výborne. Všetko ti tu poukazujem. A ak chceš, donesiem ti plán Úľu." .

„Zrejme sa k tebe dostalo, ako som sa stratila," vzdychla som si.

Axel ma ťahal na nohy. „Presne tak. Dnes ťa môžem poučiť ako to tu chodí. Nikto na chodbách nebude, pretože vojaci trénujú a špeciálny pluk odišiel na misiu," oznámil mi. Potešila som sa. Možno práve Sam dostáva protilátku. „A kto ich vyslal?" nedbalo som sa spýtala.