Šachová dáma

Kapitola 6

Winter

Chodila som už asi polhodinu stále dookola. Nazrela som do každých dverí. Všetky viedli do ďalšej chodby. Bezradne som sa oprela o protiľahlú stenu. Položila som si hlavu a pomaly oprela chrbát. Bolesť v boku sa začala vracať. Najprv som vystrela jednu nohu, potom druhú. Čo je to za budovu? Stavba je postavená neuveriteľne nelogicky. Žiadne okná. Sme pod zemou úplne? Má to viac podlaží? Netušila som. Uvoľnila som končatiny a vydýchla som si. Telo si na chvíľu oddýchlo. Musím ísť ďalej. Začala som sa pomaly zdvíhať zo zeme. Podoprela som sa ľavou rukou o stenu a váhavo vykročila. Krátky odpočinok mi prospel. Išla som stále dopredu a rozhodla sa vkročiť do prvých postranných dverí. Ako naschvál, žiadne dvere sa neobjavovali. „Hej vy tam! STOJTE!" vykríkol niekto za mnou. Zľakla som sa. Impulzívne som sa rozbehla. Keď sa na to pozriem späť, bolo by jednoduchšie zastaviť a spýtať sa na cestu. Ale na ochotu som nebola zvyknutá. Zato na útek áno. A preto som si vybrala túto možnosť. Rozbehla som sa ako som najrýchlejšie vedela. Uháňala som ako víchor. Letela! „Hálo! Stojte! Vy tam," stále za mnou kričal mohutný chlap. Zacítila som pocit Déja vu. „Okamžite sa identifikujte!" Zahla som na roh a stratila ho z dohľadu. Dvere! Trhla som nimi. Boli to prvé dvere po pravej strane. Vletela som ďalšej chodby. Musím prebehnúť ešte jednu zákrutu. A budem v bezpečí. Oddýchnem si. Nájdem cestu a predložím vodcovi svoje podmienky. Presne tak. Zrýchlila som svoju chôdzu a pozerala sa na svoje nohy. Rýchlejšie. Ešte rýchlejšie! Videla som roh a rozbehla sa. Bum! Bác! Náraz ma odrazil späť. Padala som k zemi. V tej chvíli ma niekto schytil za rameno. Spoznala som Hunterov hlas. Do hája. Začala som hľadať slová.

„Ja.." chcela som sa ospravedlniť. Bľabotala som ako blázon. Hunter sa na mňa pozrel. Zamračil sa a pátral v pamäti. Akoby hľadel na cudzieho človeka. Vôbec ma nespoznával. Prezeral si ma a potom ma odsunul. „Prepáčte," povedal stroho a pokračoval vo svojej ceste. Otočila som sa. Nechápala som. On... on ma naozaj nespoznal! Hrdelne som a zasmiala. V boku ma pichlo. Zvraštila som tvar a podoprela som si bok. Nádych. Winter, hlboký nádych. Rukou som sa oprela o stenu. A zmizla som.

Hunter

Kde to dievčisko je? Odhadoval som jej maximálne šestnásť. Kam sa môže také malé špinavé stvorenie schovať. Stále sa otriasal a cítil buchnát v pravom ramene. Naštvane kráčal po západnom krídle Úľa a nevšímal si cestu. Keď v tom do mňa narazilo iné telo. Pozrel sa dole a zbadal neznámu ženu. Nikdy som ju tu nevidel. A to čo ma práve napadlo keď som ju zbadal bolo: Neuveriteľná. Kráska. Musel som ju ešte nájsť. Možno pomáha jednej zo žien. Kráčal som po poslednej chodbe západného krídla a rozmýšľal o tom dievčati. Kto to je? Dakde som ju už videl. V kanceláriách? Alebo je to nová sestrička? Asi to tak bolo. Tie hnedé, takmer olivové oči som dakde videl. Niekde...Asi..A vtom som si spomenul. Videl som ich v lese. Videl som v nich iskričky hnevu počas boja. Obliala ma horúčava. Ja som ale tupec! To bola Winter!