Šachová dáma

Kapitola 30

Konečne sme vyšli z lesa a kráčali sme po dlhej lúke. Vysoká tráva ako ja sa okolo nás plazila a objímala nás. Bolo jasné, že o pár rokov z nej bude bujný les, ak sa o ňu nezačne niekto opäť starať. Kosiť a pásť dobytok. Tieto povolania už vymizli a bola to veľká škoda. Všetci mali už kancelárske posty. Riadili svet spoza múrov, neosobne a odlúčene od prírody.

Práca, pri ktorej má človek priamy kontakt s prírodou už neexistuje. A tak ako sme sa my odcudzili prírode, ona sa odcudzila nám. Všetko na tejto planéte je skvostom prírody a je smutné, že zavrhujeme vlastnú matku.

Obzerala som sa okolo seba a vpíjala sladkú vôňu tráv. Celý les hral farbami, paleta farieb v maliarovej ruke. Cvrčky vyspevovali ako orchester a kde tu bolo počuť spev vtákov.

Prečo to všetko nemôže byť také jednoduché? Raz bude, sľubovala som si. Nájdem si chalupu uprostred lesa a budem tam pokojne žiť. Ale čo Hunter? Dívala som sa na jeho temeno a rozmýšľala, kde sa podeje on. Stretneme sa ešte niekedy? Od vtedy, čo sme opustili háj sa na mňa ani nepozrel. Bol ten bozk iba úlet? Iba ďalšia hra? V hrudi ma pichalo. Určite to pre neho vôbec nič neznamenalo. Bola to len slabá chvíľka.

Zničene som sa mu zadívala na zátylok. Zafunela som. Ucítil môj pohľad a otočil sa. Zamračene ma pozoroval. „Ty sa hneváš," skonštatoval.

„Nehnevám."

„Teraz klameš ty, Winter," obvinil ma.

„Vravím ti, že sa nehnevám. Tak sa dopekla nehnevám!"

„Tak čo ti potom je?"

„Nič," uhla som pohľadom, pridala do kroku a predbehla ho. Párkrát niečo zamrmlal a znova ma v tichosti nasledoval. Po pár metroch ma zase predbehol. Úzkosť, čo vo mne narastala sa už nedala vydržať. Všetko sa vo mne búrilo. Nohy sa chceli otočiť a zutekať. Niekam ďaleko, kde budem žiť sama. Hlava sa mi točila z toho aká som bola hlúpa a myslela si, že ma začína mať Hunter rád. Potriasla som hlavou. Všetko bol blud. Klam. Oči ma začali štípať. Zatínala som zuby a päste. Už sa nim nedám ošialiť. Zavrela som oči a horké slzy sklamania mi kapali po líci až k brade. Rýchlo som si ich zotrela. Z druhého oka sa mi spustila slza tiež. Neznášala som slzy. Ukazovali slabosť. Nechcela som si to dlho priznať, ale bojím sa. Bojím sa toho, čo ma čaká a bojím sa seba.

Zotrela som si slzy a potiahla nosom. Nikdy sa nesmiem vzdávať vlastnému strachu.

„Koľko nám ešte bude trvať cesta k jazeru?" spýtala som sa Huntera snažila sa vydržať hovoriť pevným hlasom. Podarilo sa. Ani sa neobzrel.

„Pár hodín. Aj týmto rýchlym tempom tak desať hodín? Potom sa utáboríme pred jazerom. Prevádzač nás prevedie ráno. V protiľahlom lese žijú vlci."
„Ďalší les?" snažila som sa opýtať bez toho, aby som nedala najavo podráždenie.

„Áno. Je tam miesto, kde by sme sa mali stretnúť s Ericom a Sarah," oznámil mi. Takže sa stretneme so Sarah a Ericom?

Moja nálada sa okamžite zlepšila.

Cítila som z Huntera jeho podráždenosť, keď sa so mnou rozprával. Ľutoval, čo sa včera stalo. Jasne som to na ňom videla. Ľutoval to. Ale ja to ľutovať nikdy nebudem. Bola to chvíľa, keď na malú malinkú chvíľku som mala možnosť vidieť pravého Huntera Landera. Toho, čo žije zabarikádovaný vnútri toho človeka, čo predo mnou kráča.

Hunter

Videl som ako to ľutuje. Stačil krátky pohľad na ňu a videl som to. Ale mňa to nemrzí. Bol som rád, že som ju pobozkal. Nedostávalo sa jej v živote toľko priameho vrúcneho citu, koľko by si naozaj zaslúžila. Bol som ochotný počkať. Vyčkať kým si uvedomí, že som to myslel vážne.