Šachová dáma

Kapitola 23

Winter

Nechcela som sa sťažovať, byť príťažou a tak som odpovedala: „V poriadku." Nasledovalo ticho a potom som ticho dodala. „Zistili, že máme čipy."

„Fajn."

„Skonštatovali, že sú príliš hlboko a nevedia, kde presne sú. Začula som, že za päť dní má prísť nejaký doktor, aby nám ich vybral. Zatiaľ mi dali na čip nejaký čierny náramok," zašepkala som. „Nemôžeme mu to dovoliť. Bude to pohroma, Hunter."

„Ja viem."

„Spätným signálom vyhľadajú polohu Úľa a všetkých zabijú, Hunter. Preboha, prestaň sa správať ľahostajne!" rozzúrene som sa na neho oborila.

„Mám plán," povedal potichučky. Okamžite som spozornela. Nádej ma celú pohltila a skoro som šťastím nevedela dýchať. „Aký?"

„Takýto," povedal a začal mi potichu do ucha šepkať. Čím viac mi rozprával, tým viac som sa usmievala. Musí to vyjsť.

Obaja sme si ľahli s dobrým pocitom.

O pár hodín nás zobudil strážny a doniesol mi raňajky. Podelila som sa o ne s Hunterom aj keď sa tomu spočiatku bránil. Ja som mala žalúdok taký stiahnutý, že som nedokázala zjesť ani dve lyžice. Strážny o hodinu prišiel po riady. Hra sa mohla začať.

„Treba mi ísť na záchod," zanariekala som najlepšie, ako som vedela.

„To je mi jedno."

„Fajn," pokrčila som ramenami. „Poviem Sedrickovi, že si sa správal ako nadutec a nedovolil mi vykonať ľudskú potrebu. Poviem mu, že mi bolo z toho na omdlenie a ty si sa mi vysmieval a pôsobil mi tým muky," zahlaholila som a v tej chvíli som sa cítila ako najväčšia zmija pod slnkom. Na chvíľu sa na mňa zahľadel. Premeriavali sme sa. Strážny si povzdychol a odomkol moju klietku.

„Ale nech to dlho netrvá," povedal a prekrútil očami. Nechala som sa ním viesť a predstierala som slabotu. Došli sme pod schody. Ani som nedýchala. Nemohla som to pokaziť.

„Ja...ja...," začala som vzlykať. Zavrela som oči a dramaticky som sa spustila k zemi. Započula som Hunterov tichučký posmech a mala som čo robiť, aby som sa nezasmiala na celé kolo tiež. Chudák strážny ani nevedel, do čoho sa to namočil.

„Pane Bože," mrmlal. Zohol sa ku mne pripravený ma zobúdzať. Pocítila som vánok prichádzajúcej ruky a ďalej som nerozmýšľala. Konala som. Zdravou rukou som ho schytila za ruku a stiahla na zem. Bol v takom šoku, že nestihol ani zamrkať. Vytiahla som ho hore a primeranou silou ho buchla do temena. Stratil vedomie. Adrenalín mi prúdil v žilách ako páliaca chemikália. Sotva som dýchala. Vytiahla som mu z ruky opatrne kľúče a našla číslo dvadsaťštyri. Priskočila som k dverám Hunterovej cely. Zazubil sa na mňa ako malý chlapec. „Skvelá práca."

Pokrčila som ramenami. „Učila som sa od najlepšieho." Obaja sme vyšli potichu po schodoch. Hunter nahliadol do obývačky. Nikto tam nebol. Mali sme z pekla šťastie. Ukázal mi k východu a ja som prikývla. Po špičkách sme sa zakrádali domom. Otvorili sme dvere pripravení na boj. No nikto tam nestál.

Pozreli sme sa na seba. Niečo tu nehralo.

Prikradli sme sa k oknu a chceli sme vyjsť k lesu. Pich! V tej chvíli ma niečo štiplo na zátylku. Rýchlo som sa ohnala. Bola to šípka. Pozrela som sa na Huntera, ktorý na mňa tiež hľadel ako vo vytržení. Snažila som sa bežať, ale nohy akoby som mala zapustené do zemi. Svet sa okolo mňa točil ako vĺčik. Všade rozmazané šmuhy a farby.