Šachová dáma

Kapitola 2

Hunter

Táto malá bojovná potvora bola teda číslo. Ľadová kráľovná mi teda riadne dala. Štyri dni bola v bezvedomí a teraz sa so mnou ide biť. Nemysliace decko. Našiel som ju naozaj v poslednú chvíľu. Skoro vykrvácala. Otec by ma bol zabil, keby to neprežila. Už dávno sme sa hackli do počítačov v Tábore Zdegenerovaných. Práve ona spĺňala všetky podmienky na našu misiu. Toto dievča ani nevedelo ako vhod im prišlo, keď utiekla z toho príšerného miesta. Bolo to rýchlejšie ako čakať na vhodnú príležitosť. Bezpečnejšie. Nadhodil som si ju a ona zalapala po dychu. Nezabrala tá látka? Čo sa deje? Zhodil som si ju do náručia. Na boku sa jej vynímala jasná škvrna čerstvej krvi. Doparoma! Keby sa to dievčisko predtým tak nehádzalo! Poponáhľal som sa a konečne vkročil do husto zalesneného hája. Bolo tu chladnejšie. Nakoniec som zastal uprostred lesa. Oprel som jej telo o to moje a vyzliekol som si kabát. Rozprestrel som si ho pred seba a položil naň Winter.

„Do čerta deravého!" uľavil som si. Krv presakovala cez dva obväzy, tielko a tričko. Keď mi spadla určite si roztrhla švy. Dýchala prerušovane a jej predtým ružové líca zbledli. Nemôžem ju z toho trička ani vyzliecť, inak by som jej poškodil natrhnutý sval na ramene. Nič sa nedá robiť. Schytil som tričko do rúk a zospodu ho roztrhol až nahor. Oproti jej bledej pokožke vyzeral obväz červenší ako naozaj bol. Zhodil som si ruksak z pliec. Ešte šťastie, že som sa učil od doktora Lorenza. Ľadová kráľovná by to inak určite neprežila. Dezinfikoval som jej ranu a od znova ju ošetril. Previazal som jej bok a vyčerpane som sa vedľa Winter posadil. Mal som presne štyri hodiny. Potom sa začne stmievať. Zadíval som sa na Winter. Stelesňovala všetko proti čomu bol vládny režim. Všimol som si, že na špinavej začmudenej tvári jej blýskajú hnedo zelené oči. Hlavu jej obkolesujú hnedé vlasy so zlatými pramienkami. V tejto chvíli pripomínali skôr vrabčie hniezdo. Mala plné pery a dlhé čierne mihalnice, ktoré vrhali tieň na zafúľané líca. Nemohla byť vyššia ako stošesťdesiatpäť centimetrov. Úplný opak toho, čo sa považovalo za správne. Aj jej meno naznačovalo aká je. Ako kus ľadu na Savane. Neobvyklá a nemožná. Vláda chcela, aby sme boli všetci rovnakí. Modré oči, blonďavé rovné vlasy a povahu vhodnú na manipulovanie. Už takmer dvesto rokov sa k tomuto vláda chcela dopracovať. Našiel sa blázon, čistý fanatik, ktorý pobláznil ľudí. Dostal sa na samý vrch vlády a dnes sme tu. Režim Dokonalých. A tí, čo sa odlišujú nazývajú Zdegenerovaní. Chytajú ich do Táborov, kde sa ich snažia zmeniť. Alebo ich jednoducho odstrelia. Vďaka dávnemu rádu vznikli záchytné hniezda, ktoré chránili ľudí ako ja. Tých čo sa odlišujú. Ľudí ako je aj Winter. Na chvíľu som len tak sedel opretý o strom. Vzhliadol som na ňu. Keď začala chytať do líc zdravú farbu, zababušil som ju do svojho kabáta, zdvihol ju na ruky a znova sa vydal na cestu. Mal som pred sebou ešte pár kilometrov. Vôbec som nebol unavený. Bol som vycvičený nespať celé tri dni. I napriek tomu, že som mal neustále na rukách Winter som nepociťoval záťaž navyše. Nechcelo sa mi ísť domov. V prírode som bol sám sebe pánom a nikto odo mňa nič nežiadal. Winter sa mi pomrvila v rukách a ja som sa schuti zasmial. Začal som tušiť, že s touto nezvyčajnou ľadovou kráľovnou bude ozaj zábava.

***

„Otec," prihlásil som sa pri dverách jeho pracovne.

„Ach, synak. Už si späť?"

„Áno. Misia bola úspešná. Winter leží na ošetrovni a idem jej vybaviť nejakú bunku."

„Výborne," zahrmel otec, „nezabudni to oznámiť Axelovi. Teraz tú malú preberie on."

Rýchlo som prikývol a vybehol som z jeho kancelárie. Nemal som dobrý pocit z toho, že bude mať odteraz ľadovú kráľovnú na starosti Axel. Môj mladší brat. Mal síce len o dva roky menej, no bol to idiot bez mozgu. A navyše ho nezaujímalo nič iné, len ako sa zavďačiť otcovi. Ramená mal široké skoro tak ako ja. Drel v telocvični polovicu svojho voľného času a bol nehorázne nerozvážny. Ale na misie ani nepáchol. Bol zalezený v centrále. Bol ockov miláčik. Rozmaznaný malý panghart. Nezveril by som mu do opatery ani prašivého psa. Naštvane som sa nadýchol a zaklopal na jeho bunku. „Axel?" zahrmel som.

„Čo je Hunter?" ozvalo sa znudene z druhého konca.

„To dievča, ktoré som doniesol je odteraz v tvojich rukách,"oznámil som mu.

Zakašlal. „Fajn. Viem o tom. Je aspoň kus k svetu?" uškrnul sa Axel. Typický môj brat.

Zhlboka som sa nadýchol. „ Je škaredo zranená a môže mať tak štrnásť rokov. A nie, nepozeral som sa práve na to ako vyzerá." To dievča som sem dopravil a tým to pre mňa skončilo. „Ale Axel?"

„Hm?"

„Ak chceš, choď si ju obzrieť sám."

Axel sa zasmial a dvíhal sa z postele. „Idem. To si teda píš, že idem." Zaťal som päste. Vykročil som do chodieb a vybral sa do našich malých kasární. Mám chuť na dakoho riadne najačať a zlomiť mu nos. A kto si to zaslúži viac ako namyslení zelenáči?