Šachová dáma

Kapitola 33

Hunter

„Upokoj sa, Winter," chytil som tú malú výbušnú osobu za rameno a posadil ju naspäť na stoličku. Nedokázal som identifikovať, či sa trasie od zlosti, zimy, prekvapenia alebo hocičoho bláznivého, čo sa jej preháňa v hlave. Všetky jednotky stáli bez pohybu za svojim veliteľom a Eric sa približoval k nám. Kľakol si pred Winter a snažil sa zachytiť jej pohľad. Neodpovedala. Ani sa nepohla. Eric sa jej prihováral. Nič. Pozrel sa zúfalo na mňa. Pokrčil som plecami a mykol bradou však- vieš- aká- je. V tichu sály sme stáli všetci ako prikovaní. Nakoniec sa Winter postavila. V tvári nemala žiadnu farbu a akoby o pár rokov zostarla. Prečo sa neteší, že ma rodinu? Brata! Veď má brata. Zhlboka sa nadýchla. Pyšne zdvihla hlavu a dôstojne prešla pomedzi jednotky. Otvorila presklené dvere a vyšla do záhrad. Vzdychol som si a pozoroval Erica ako sa zmieta medzi zúrivosťou a zmätenosťou. Otočil sa na päte a chystal sa vyraziť za Winter, keď sa tu z davu vyrútil Doktor Lorenzo a chytil Erica za ruku. „Chlapče," prihovoril sa milo, „nechaj ju na chvíľu. Musí to byť pre ňu veľký šok." Eric na počudovanie poslúchol a štekal rozkazy na svoje vojsko, ktoré sa vybralo prehľadať sídlo a rozmiestniť sa. Eric mi potriasol rukou a pozdravil sa tak isto Evanovi. Vtedy zo vstupných dverí vykukla drobná postava.

„Sarah!" pozdravil som sa. Usmiala sa a pozdrav opätovala prikývnutím hlavy. Očami hľadala Winter. „Išla do záhrad. Možno by si sa s ňou mala porozprávať," povedal som.

„Určite áno," prikývla a starostlivo sa usmiala. Bolo na nej badať únavu, ale nikdy som v nej nevidel takú ľahkosť, ktorá sa okolo nej vznášala dnes. Prešla okolo mňa a vyšla do záhrad. Ja som sa pohol k salónu, kde sa mala konať súkromná porada. Je čas jednať.

Winter

V tme som sa prechádzala medzi stenami z okrasných drevín a prechádzala prstami po listoch. Tepalo mi v hlave. Mám brata. Živého brata. A to môže znamenať, že vie kto som. Kto boli moji rodičia. Vie, kde patrím. Úľava, načechraný obláčik ľahkosti, ktorý ma tlačil na bránicu mi nedal nadýchnuť.

Chcem DNA test. Vtedy mu uverím. Ale... Absurdný zázrak.

„Winter!" ozýval sa známy hlas. Sarah.

„Tu. Pri fontáne!" zakričala som späť a skoro okamžite som videla vychádzať z hmly ženskú postavu. Potrebovala som zhlboka dýchať. Rukami som sa objala a tlačila rebrá k sebe, akoby som sa mala rozpadnúť. Zdvihla som oči k láskavej Sarah a nepatrne sa usmiala.

„Je to pravda?" Nebola som po tomto pripravená na sklamanie. Dostala som nádej, akú mi nikto nikdy nedal. A ak ma oklamali, tak za to zaplatia. Zaplatia. Zhlboka som dýchala.

„Je. Všetko je pravda," povedala šťastne Sarah a objala ma. Stále som civela do tunelov za našimi chrbtami a Sarah mi vysvetľovala, ako na to prišli. Nerozumela som jej ani slovo. Spomínala niečo ako databáza, prekvapenie, rovnaké DNA, spomienky a tieto slová nedávali v mojej hlave zmysel. Ďalej rozprávala ako sa k nim dostal Doktor Lorenzo a vtedy som prestala počúvať. Hučalo mi v hlave. Jediné na čo som dokázala myslieť bola istota, ktorú som zatiaľ nemala. „Chcem DNA testy," povedala som a tak zastavila prúd Sarahiiných otázok a informácií. Prikývla, chytila ma za ruku a viedla do salóna ako malé dieťa. Potlačili sme kľučku a vtrhli do vyhriatej miestnosti. Nad dubovým stolom stáli mohutné mužské postavy a o niečom vášnivo diskutovali. Prerušili sme ich. Štyri páry očí sa uprelo na nás a každý jeden z nich ma pálil na tele ako žeravý uhlík. Eric, Evan, Doktor Lorenzo a Hunter. Jediný, ktorý sa postavil bol doktor a obidvom nám vtisol bozky. Chcel sa otočiť, ale chytila som ho za rukáv. Prekvapene sa otočil späť. „Chcem DNA test," zamrmlala som. Otcovsky sa usmial a potľapkal mi dlaň. „Samozrejme."