Šachová dáma

Kapitola 46

Winter

Svet nadobúdal sivé farby. Malé štrbinky, cez ktoré sa mi posledný krát ukazoval svet sa zužovali. Rukou som si chytila miesto, kde moja bolesť kvitla a tuposť začala hladiť jej okraje. Jemne ako dotyk motýlích krídel som priložila prsty k rane. Zdvihla som s ich k očiam a zaostrila som, ako som najlepšie vedela. Nebolo tam veľa krvi. To nie.

Len osamotený rubínový prúd vzácnej tekutiny v malom jarčeku stekal po mojom prste. Presne ako vlčí mak na osamotenom zasneženom poli.

Pľúca sa mi sťahovali. Musela som na dvakrát potiahnuť vzduch do hrude. Ruka mi padla na zem a pohľad som zdvihla na okolitú miestnosť.

Masaker.

Jediné slovo, ktoré vyjadruje túto nevyhnutnú pohromu okolo mňa. Vedela som, že táto cesta pre mňa neskončí dobre. Vedela som, že odídem.

Ako dcéra nenávideného diktátora a Šachová dáma riadená cudzími rukami. To bola presná funkcia môjho bytia.

Zamknuté dvere jasne ukazovali svoju dominanciu. Nie je kam utiecť.

Nohy mi znecitliveli a telo mi chladil prvý mráz. Nikdy som nechcela skončiť takto. Nikdy som nechcela byť figúrkou. Zavrela som oči.

Mala som sotva desať rokov. Moje hnedé vlásky spletené do dvoch krásnych vrkočov mi splývali na ramenách. Aká som len bola hrdá. Učila som sa. Po strane vedľa mňa sedel múdry starec a predával mi svoje vedomosti. Zaprisahala som sa, že raz budem doktorka.

Vidím Sama ako si ku mne líha s macíkom v rukách a prosí o krátku rozprávku.

Malé ufúľané dievča bežiace pred nespravodlivosťou. Ulice okolo mňa letia a ja stretávam pár očí modrých ako lagúna pri východe slnka. Sú to presne tie, pre ktoré by sa oplatilo ostať. Prepáč. Prepáč, Hunter, že to nedokážem.

Dívam sa do tmy, kde ma Hunter drží za ruku a ošetruje ma. Prišiel. On po mňa prišiel.

Krásne nevädzové šaty mi splývajú okolo nôh a vždy, keď ma jeho silné ruky otočia, vytvoria nádhernú špirálu. Zdvihnem pohľad a usmejem sa.

Kratučký moment a vidím jeho vážny pohľad. Nezdvihne kútiky. Neopätuje mi úsmev. Len na mňa hľadí a hltá každý detail mojej tváre. Je to viac, než by mohol kedy povedať.

Áno, pôjdem s ním a začnem nový život. Ako som nad tým mohla tak dlho rozmýšľať? Samozrejme, že s ním pôjdem. Priviniem sa k nemu a zaprisahávam sa, že keď sa neskôr stretneme všetko mu poviem a odídeme spolu.

Neskoro.

Pre mňa je už neskoro.

,Vydychujem posledné zvyšky mojich pľúc a namáhavo hltám ďalší kyslík. Spomínam na Sarah, na môjho brata Erica, ktorého som nemala nikdy šancu spoznať ako ozajstného brata.

Myslím na mamu, ktorú som nikdy nepoznala a odpúšťam jej, že ma opustila. Áno, mami.

„ Je to v poriadku," šepkala som. „Je to v poriadku."

Na um mi prídu moji adoptívni rodičia. Ďakujem im za všetku lásku, ktorú mi odovzdali. A predtým, než zatvorím oči, zahľadím sa okolo seba a presvedčujem sa, že som urobila dobre. Je koniec. Šach mat.

Neodchádzam pre nič. Zanechala som za sebou dokončenú prácu a dobrý pocit, že môj život nekončí nadarmo.

Počujem akýsi hluk.

Otočím hlavu a vidím, že dvere sa chvejú pod náporom úderov.

Päť.

Milovala som ťa, Hunter, a ty o tom nikdy nebudeš vedieť.

Štyri.

Teraz to budeš musieť zvládať sám. A keď ťa osloví nejaké dievča s vlasmi divokej farby vychádzajúceho slnka alebo rúškom noci, ver že sa budem dívať a budem sa radovať. Buď šťastný.

Tri.

Sam, drž sa maličký. Svet ťa raz spozná. Tvoja veľká sestra bude stále niekde tam s tebou.

Dva.

Neodchádzam nadarmo. Videla som krásy tohto sveta a aj jeho temné stránky. Zamrkala som a na chvíľu ma obostrela tma.

Dvere sa rozleteli. Zaklipkala som.

Vidím pár modrých šialených očí. Oči, ktoré tak veľmi milujem. Oči mi zalejú slzy. Neviem povedať nič.

Hunter si ma všimne a beží smerom ku mne. Hrôza. Slzy.

„Je to v poriadku," chcem povedať. Nedokážem to. Zohne sa nado mňa. Z posledných zvyškov síl zdvihnem ruku. Chcem sa ho posledný krát dotknúť. Niečo kričí. Nepočujem ho. Usmejem sa. Je to v poriadku.

Jedna.

Zbohom.