Šachová dáma

Kapitola 11

Winter

Krátku rozcvičku, ktorú mi Hunter nariadil sme si každý predstavoval inak. Začala som si preťahovať svaly, keď ma Hunter zastavil. „Nie takto."

Dala som si ruky v bok. „Tak teda ako?"

„Päť kôl behu. Potom ti ukážem cviky." Pustil sa do behu a ja som ho nasledovala. Po troch kolách sa mi začala ozývať rana na boku a po piatich kolách som išla vypľuť dušu. V pľúcach ma pálilo a hlava sa mi točila. Ako som si stihla všimnúť, Hunter sa ani nezadýchal. Okamžite sa posadil na zem a začal mi ukazovať cviky. Zistili sme, ktoré mi vyhovujú a ktoré asi nie. Po „rozcvičke", ktorú som ja považovala za hotové telesné mučenie, sme zašli do posilňovne.

„Ty chceš, aby som mlátila do tohto vreca?" ukázala som na boxerské vrece a zdvihla obočie.

„Presne tak."

„To si robíš srandu!"

Hunter pokrútil hlavou. „Nerobím. Tak teda do toho. Ešte sa ti to zíde." A tak som mlátila do vreca rukavicami ako blázon do úplného vyčerpania. Najprv mi Hunter ukázal pár pohybov a potom začalo to pravé peklo. Stále ma napomínal, čo robím zle. Párkrát mi dokonca podkopol nohu, aby som si uvedomila, že sa protivník bude biť neférovo. A keď som spadla asi desiatykrát, rozzúrila som sa.

„Čo máš do hája za problém?

„Nemám žiaden problém.

Hodila som rukami : „Samozrejme, že máš. Pochopila som, že si mi chcel ukázať aké to bude, keď budem stáť oproti súperovi. Ale je nutné, aby som sa stále mlátila o zem? Úplne si spadol na hlavu?"

„Presne tak," a znova mi podkopol nohu. A DOSŤ! Pustila som sa do neho. Kop! Kopla som ho pod koleno, zatiaľ čo som mu udierala do tváre. Hunter sa schuti smial. Ccc! Ako sa opovažuje? Dostal to rovno do brucha. Krk. Noha. Rameno! Čeľusť! Konečne niečo zaprašťalo. Chcela som svoje dielo dokonať. Rozpriahla som sa ako som najlepšie vedela a smerovala na jeho nos. V tej chvíli mi schytil ruku. Prekrútil ju. Kopla som ho. Nič. Nohou mi obidve nohy podkopol. Bác! Ostala som ležať na zemi. Vydýchla som. „Čo si to...?!"

„Obrana," pokrčil ramenami.

„Obrana? Ty... ty!"

„Čo ja?" smial sa.

Znechutene som odfrkla. „ Mala som boxovať do vreca. Pozri, ako sa to kvôli tebe zvrtlo!"

„V boji sa to vždy zvrtne," poznamenal a potom si uvedomil, čo povedal. Stemneli mu oči.

„Vysvetli mi to."

Pokrútil hlavou. „Také veci nie sú pre tvoje uši."

„Chcem ich počuť," naliehala som. Bola to chyba.

Začal sa mi otáčať chrbtom. „Ani nevieš ako, a už sa tvoj priateľ dusí vlastnou krvou. Ty sa na to dívaš a nemôžeš nič urobiť, pretože v boji sú aj iní muži a ty máš za nich zodpovednosť," jeho hlas pripomínalo skôr vrčanie. Odkašlal si. „Spoliehajú sa na teba. Nemôžeš zlyhať. Žiadna slabosť. Ani náznak A... a..." rozrušene dýchal. Pristúpila som k nemu. Aj napriek jeho podlému správaniu som vedela, že mu musím prejaviť súcit. Poznala som ten bodavý pocit viny. Do očí sa mi zbehli slzy. Položila som dlaň na jeho hruď a zapozerala sa na neho. Bol úplne mimo. „Nebola to tvoja vina," zašepkala som.

Stále žiaden pohyb. „Ale bola."

„Ty vieš, že nie. Nemohol si to vedieť."

„Ja som to mal tušiť, Winter. Nie som amatér."