Šachová dáma

Kapitola 19

Pokývla som hlavou. „Fajn," pomaly som si kľakla a nahla sa dozadu. Batoh mi neporušene skĺzol z ramien. Okamžite som pocítila obrovskú úľavu. Vybrala som si karimatku a spací vak. Rozložila som si ho vedľa ohniska, ktoré Hunter potichu pripravoval. Pomohla som mu doniesť triesky a zložila ich vedľa ohníka. Oprášila som si ruky. Stále nič nepovedal. Mlčky si pripravoval svoje lôžko. Dívala som sa na neho ako pracuje. Na jeho ruky, ako rozvaľuje spací vak a ukladá ho na karimatku. Mal vyhrnuté rukávy a na jeho predlaktiach sa rysovali žily. Šikovne sa postavil a vedľa lôžka si položil dve pištole. Pozrel sa na mňa. „Mala by si to urobiť aj ty. Nevieme čo v týchto lesoch je," varoval ma. Prikývla som a vybrala svoju M1911. Strašne ma tlačili topánky. Uvoľnila som si ich a konečne vydýchla. Vybrala som si z batoha nejaké keksy, ktoré mali nahradiť večeru. Schrúmala som ich za pár minút. Z ohníka sálalo príjemné teplo. Hunter si študoval mapu. Chcela som vedieť kadiaľ pôjdeme. A tak som sa nesmelo spýtala: „Kadiaľ pôjdeme?" Hunter na mňa vyvalil oči a otázku zaraz ignoroval. Pohoršilo ma to. „Nebudem ti robiť príťaž, ani sa s tebou kamarátiť. Neboj sa. O to sa už nepokúsim. Len sa chcem slušne spýtať, kadiaľ pôjdeme," zavrčala som.

Na Hunterovi neboli vidno žiadne známky citov. Len ku mne otočil mapu a prstom prechádzal po miestach. „Prejdeme tento les. Hájom sa táto hora iba začína. Ešte túto pláň a ďalšiu Horu. Tu," ukázal na holé miesto, „sa napojíme na cestičku k Veľkým Horám." ďalej prechádzal kolmo po vrchoch a stratil sa medzi dvoma z nich. „Prejdeme kolmo po hrebeni a v tomto spoji sa nachádza drobná chata. Pre pustovníkov. Podľa mojich informácií ju nikto neobýva. Neprežil by. Dole sa pustíme ďalším hrebeňom. To však nebude až také ľahké. Nachádzajú sa tam rokliny, vodopády a nebezpečná zver. To znamená, že pôjdeme celý deň a noc," rozmýšľal. Potom náhle mapu zobral a poskladal. Chvíľu sme sedeli ticho pri ohni. Začali sa mi zatvárať oči. Uložila som sa do spacieho vaku a uistila sa, že mám pištoľ blízko seba. Podložila som si ruky pod hlavu. Želanie „Dobrú noc" je asi príliš kamarátske gesto, rozmýšľala som. Neurobím nič, čo by mohol Hunter považovať za snahu sa skamarátiť. A tak som mlčala. Stále sedel a objímal si kolena. Ohník blčal a jeho teplý žiar som cítila na lícach. Pomaly som zavrela oči a odišla na pokojné miesto.

Ráno prišlo skôr ako som sa nazdávala. Zobudil ma spev vtáčikov. Ostré tony sa zarezávali do mojich ušných bubienkov. Zažmurkala som a pohla sa. Ohnisko už len tlelo. Vonku bola citeľne zima, ale vo vaku som mala príjemne teplo. Hunter nebol nikde k dohliadnutiu, ale uvidela som jeho veci stále pohodené vedľa skaly. Lôžko si už upratal. Kosti som mala stuhnuté a bola to hodná chvíľa, kým som sa presvedčila vyhrabať sa z pohodlného brloha. Pobalila som si a poskladala veci a pripla ich o batoh. Napila som sa vody a dala si trošku z pečiva, ktoré mi zabalila Berta. Ani nevie, aká som za neho teraz vďačná. Umyla som si tvár v malom potôčiku neďaleko hája. Keď som sa konečne poumývala, obliekla som si nové tielko a to staré ponorila do vody. Ešte vlhké som ho poskladala a zapla ku karimatke na vrch batoha. Dúfajme, že sa vysuší. Do tábora sa Hunter vrátil až po pár minútach. Vyzeral zobudený, umytý a najedený. Pokývol mi na pozdrav a zdvihol svoj batoh. „Bol som obhliadnuť okolie. Môžeme ísť," oznámil mi znudeným hlasom a založil si popruhy za ramená. Mal batoh dvakrát väčší ako ja. Bral určite aj veci, ktoré mňa nenapadli. Prikývla som a zohla sa po batoh. Nedokázala som si ho hodiť na plecia. A to som naozaj nepreháňala. Mala som tam kopu olova, jednu sadu nožov, jedlo, hygienické potreby, baterku a ďalšie zásoby zbraní. Povinne sme každý musel nosiť päť litrov vody. Keby sme sa k nej nevedeli dostať, vydržala by nám na dva dni. Maximálne tri. Zohla som sa k batohu. Možno to zvládnem takto. Hunter sa dal do pohybu. Po chvíľke sa otočil. „Mám ti pomôcť?" spýtal sa.

„Nie. Mám to pod kontrolou."

„Nemáš," rázne odporoval a blížil sa ku mne. Zdvihol batoh a ja som bez slov nastavila ramená. Nabrala som rovnováhu a trošku sa prehla. „Ďakujem. Môžeme ísť," popohnala som ho. Bolo to divné. Aj keď som vedela, že to nič neznamená, bola som rada, že Hunter prejavil aspoň trošku spolupatričnosti. A pomohol mi. V divočine sme museli byť partnermi nech sa deje čokoľvek. Záviseli sme na sebe. Aspoň v otázke prežitia a úspešnosti misii sme si museli pomôcť.