Striptérky

20. Plač

„Vieš o tom, že si čistý blázon?" zasmial sa Anton. Potom ma zdvihol za zadok a ja som ho obkľúčila na páse s nohami.

Začal ma bozkávať a ja som mu bozky opätovala. Chcela som ho. Priahla som po ňom. Myslím, že sa mi naozaj páči. Určite sa mi páči a ja ho proste chcem celého. Chcem ho cítiť v sebe. Chcem s ním trtkať o dušu. Presunuli sme sa k gauču, uložil ma naň a keď si práve líhal na mňa, tak niekto silno zabúchal na dvere. Bola som celá rozhorúčená. Na jednej strane som ho nikam nechcela pustiť na druhej strane som si chcela vyskúšať v cudzom byte otvoriť dvere.

Anton však povedal, aby som ho tu počkala. O chvíľu sa vrátil pre niečo čo vzal zo stola. Nevšimla som si čo to bolo a zase zmizol. Keď sa vrátil posledný krát, tak už naozaj iba kvôli mne, aby sa mi mohol venovať a pokračovať v tom v čom sme začali.

Ja som ho však prerušila. „Kto to bol?"

„Kto?"

„Predsa to dievča," krútila som hlavou akoby nevedel na čo sa pýtam.

„Ále, spolužiačka zo strednej. Išla na nejaký pohovor skoro ráno, tak sa zastavila u mňa, aby nemusela dlho cestovať. Čo sa tak na mňa pozeráš. Nič s ňou nemám. Ach, Lujza, ty si blázon. Hej, Lujzi. Pozri sa na mňa. Lujzi? Ty plačeš? Hej, prečo plačeš? Lujzi!?" načiahol sa nado mňa a objal ma. Ani sama som nevedela prečo plačem. Nepamätám si, kedy som naposledy plakala. Muselo to byť hodne dávno. Všetko sa na mňa sype a ja sa nemôžem nikomu zdôveriť. Čo by spravil Anton, ak by sa o mne dozvedel celú pravdu? Neviem si predstaviť, že by som ho už nikdy nevidela.