Striptérky

23. Nechala som sa uniesť

„Nenávidíš ma?"

„Keď si sa narodila bola si to jediné čo mi zostalo. Nemohla som sa viac na teba hnevať. Nebola to tvoja vina. Ty si bola to šťastie, ktoré ma posilňovalo, aby som to dotiahla do konca."

„Čo sa stalo?"

„Ach, Lujzi. Nemyslela som si, že ti to niekedy budem musieť hovoriť. Zaprisahávala som sa za všetko na svete, že sa to nikdy nedozvieš. Nechcela som, nechcem, aby si žila s čudným pocitom, lebo to čo sa stalo, keď som mala toľko rokov koľko ty, je moc silný zážitok. Je to oveľa silnejšie než to čo robíme my dve. Bolo to najhoršie obdobie aké som za svoj život zažila."

Mama sa pár krát nadýchla a vydýchla až nakoniec začala rozprávať.

„Bola som normálne celkom obyčajné dievčatko. Bolo mi deväť, keď moja staršia sestra zmizla. Vtedy tiež šestnásť ročná. Boli to kruté časy pre našu rodinu, hlavne preto, lebo sa nám vtedy narodil aj malý bráško. Mama s bráškom celé dni iba plakali. Ja som sedávala v našej detskej izbe, ktorú som mala spoločnú so sestrou. Väčšinou som sedela na jej posteli a myslela som na ňu. Nech už by sa nachádzala kdekoľvek posielala som jej povzbudzujúcu energiu. Zhovárala som sa s ňou aj keď tam nebola. Otec zas deň-noc prečesával mesto v sprievode policajtov. Každého v našej rodine to poznačilo. Boli to dlhé dni bez jedinej stopy. Potom sa však našla, ale už bolo neskoro. Keby by ju boli našli o pár minút skôr ešte mohla žiť. Otec ju videl ako prvý, úplne ho to vzalo. Nikdy si to neodpustil. Zomrelo vtedy veľa detí zo základných a stredných škôl. Zomierali krutým spôsobom. Všetci zomreli až na jedného chlapca, ktorý bol mojej sestry spolužiak a počas pobytu u maniakov sa do nej celkom zaľúbil. Mal potom ťažké chvíle v škole. Odkedy som sa dozvedela, že žije a chodí do školy, prenasledovala som ho. Bola som ním priam posadnutá, ale nikdy som sa mu neprihovorila. Zbierala som si rôzne výstrižky z novín, kde sa hovorilo o ňom. Bola to moja jediná záľuba aj so školou to čím ďalej išlo dole vodou. Matka sa trápila, otec mi dával každý vhodný čas zaracha. Iba brat rástol a mal bezstarostné detstvo. Zrazu ubehlo sedem rokov a história sa začala opakovať. Znovu začali miznúť deti zo stredných a základných škôl. Znovu sa to dialo v Trenčíne a v tom istom parku. Nemohla som sa len tak nečinne prizerať a nechala som sa uniesť aj ja..." matka na chvíľu prerušila rozprávanie a ja som si rukou zakryla ústa. Uniesli moju mamu? A ona sa z toho dostala? Čo tam s ňou robili? Dožadovala som sa pokračovania.