Myslím, že všetci poznáme ten pocit, kedy si myslíme, že sme na všetko sami. Na úplne všetko. Nikoho pri sebe nemáme. No niektorí nemáme len pocit, napríklad ja to mám tak naozaj. Nie, nestalo sa mi to, že sa so mnou rozišiel môj chalan, alebo sa mi najlepšia kamrátka vyhýba, alebo nemám šaty na ples alebo ostatné hovadiny čo riešia dievčatá. Stalo sa to tak: pracujem v Starbucks. Pôvodne som mala mať službu do 9-tej, ale šéfka ma pustila skôr. Tešila som sa že pôjdem Za Dylanom, mojím snúbencom, prekvapím ho, dáme romantický večer a poviem mu tú šťastnú správu. Áno, som tehotná. Veľmi sa tomu teším a aj tomu, že dnes uvidím Dylena keď ešte nebude spať. On totiž o pol deviatej už spí, pretože ráno chodí do práce už o piatej. Ja vtedy ešte spím. Takže si viete predstaviť náš vzťah. Sme spolu len cez víkendy. Bolo pól šiestej keď ma šéfka pustila, a domou to trvá metrom asi 10 minút. Niečo po trištvrte som bola pred naším domom. Áno, s Dylanom spolu bývame. Sme spolu už dva roky aj niečo. A nedávno sme si kúpili malý, poschodový, modro biely domček, 5 minút od centra Londýna, avšak v tichej a malej uličke, kde je pokoj a skoro nikto o nej nevie. Pomaly som odomkla dvere, tak, aby ma nepočul. Väčšinou niečo kuchtí v našej kuchynke, tak som sa vybrala najprv tam. Nič. Len fľaša vína. Bola otvorená, ale vyzeralo to tak, že z nej ešte nikto nepil. Ani poháre som nikde nevidela. Prišla som do obývačky. Nič. Len rozhádzaná deka, a Dylanova kravata. Ach načo mu ich ja žehlím, keď ich aj tak takto dokrkve?! Vyšla som na poschodie. Spálňa bola otvorená. Myslela som si, že spí, lebo tam bolo ticho. Opatrne som vošla, aby som ho nezobudila. To čo som však videla ma naozaj prekvapilo. Iba teraz som zbadala poháre a v nich víno. Iba teraz som zbadala zvyšky Dylanovho dnešného oblečenia. A potom som zbadala aj niečo čo mi vyrazilo dych. Náhrdelník. Obyčajný náhrdelník z korálok. Nebol však taký obyčajný. Patril mojej najlepšej kamarátke- Demi. Sme najlepšie kamarátky už od škôlky. Raz som na moje 6. narodeniny dostala sadu koráliek. V ten deň za mnou prišla Demi, zagratulovať mi. Vtedy som ju zobrala do izby a tam sme sa s korálkami hrali. Spravili sme si náhrdelníky. Úplne navlas rovnaké. Obi dve sme ich nosili a stále nosíme každý deň stále. Ona ho nosí na krku a ja na ruke ako náramok. Pozrela som sa na ruku. Mám ho. Ten na zemi teda musí byť Demi. Pozrela som sa za dvere- na miesto kde bola posteľ. Na posteli bolo to, čo som očakávala. Dylan a na ňom Demi. Spali. Nahí. Na sebe. V NAŠEJ posteli. Čo najtichšie som vybrala kufor, otvorila skriňu, a nahádzala si do kufra všetky moje veci. Vošla som do kúpeľne, spravila som to isté. Ešte raz som prišla do spálne, a ako sa len najviac dalo som treskla spálňovými dverami. Aj hluchý by sa prebudil. Počula som, ako Dylan kričí „Čo do piči...“ nedokončil to. Asi si uvedomil, že som ich videla. Zavrela som kufor, položila kľúče na stôl v kuchyni a keď som išla na chodbu, zbadala som ako Dylan beží dole schodmi len v boxerkách. Chcel niečo povedať, ale zavrela som dvere skôr ako to stihol. Takže tak. Mnohí si poviete, nič vážne, stalo sa mi to viackrát, rozchod je zlá vec, ale prebolí, rodičia ti pomôžu. A tu je ten problém. Totižto, rodičom sa Dylan nikdy nepozdával. A ešte keď sa dozvedeli, že s ním chodím, skoro ma prizabili. A keď som im povedala, že ho naozaj milujem, tak ma vyhodili z domu... preto sme si kúpili s Dylanom domček. Povedali, že ma už nikdy nechcú vidieť. Odvtedy som ich nevidela.
Tak tu sedím na obrubníku, v uličke kam nikto nechodí, aj keď je tu krásne, poprcháva, som vyplakaná a s cigaretou v ústach. Viem, som tehotná. Ale jedna cigareta ma nezabije. Aj keď je to tretia.
Takže, som sama. Na všetko. Je tu možnosť ísť za nimi. Ale bojím sa. Ani sa nesnažili skontaktovať so mnou. Za pokus to stojí. Bývali sme v takom tom radovom dome, kde sú vedľa seba byty. Pomaly som sa prechádzala večerným Londýnom. Keby som tak mala kde ísť. S rodičmi som nikdy nemala najlepší vzťah. Ale musím ich požiadať o pomoc. Snáď mi pomôžu. Akurát som dorazila na miesto kde sme bývali a jemné poprchávanie už bol poriadny dážď. Rýchlo som sa aj s kufrom dotackala pri bránku. Kľúč od bránky bol v kvetináči, to si pamätám. Otvorila som bránku a vošla na záhradu. Hneď som si všimla, že je zmenená kľučka. Zazvonila som.
