Mokla som tam asi dve minúty, kým sa niekomu uráčilo otvoriť dvere. Myslela som, že je to otec, lebo som si všimla silné svaly, tak to ho objala. Najviac ako sa dalo. Cítila som, že mi to ocino neopätuje, tak som so zatvorenými očami, stále obímajúc osobu spustila „Oci, je mi to fakt ľúto, mali ste pravdu, vo všetkom, prepáčte mi to, prosím, tak veľmi ste mi chýbali, prosím oci, milujem vás.“
„Eh, prepáč?“ spustil niekto chrapľavým, ale veľmi milým hlasom.
„Nepomýlila si si dom, alebo niečo?“ až teraz som sa pozrela na osobu, ktorú som objímala. Mal krásne zelené oči, prvý krát vidím človeka so zelenými očami. Vážne. Iba ja z celej rodiny som mala zelené oči. A... Demi... v tom okamihu ako som si na to spomenula som sa rozplakala. Až teraz som si uvedomila čo sa stalo, až teraz to na mňa všetko doľahlo. Bola som zmoknutá do nitky, rozmazaná, urevaná a so zlomeným srdcom. Spomenula som si na to najhoršie. Som tehotná. V tom okamihu sa to na mňa všetko zvalilo a ja som celou svojou váhou spadla na zem. Bolo mi jedno, že som bola špinavá, už som to neuniesla. „si v poriadku? Nič sa ti nestalo?“ na to že som ho vyšokovala a spoznala pred dvoma minutkami bol naozaj milý.
„pre-pre...“ nedokázala som to povedať. Mala som naozaj histerický záchvat plaču.
„poď dnu a vysvetlíš mi to, dobre?“ povedal doposiaľ neznámi a usmial sa. Jeho úsmev ma hrial pri srdci. Ale nejako veľmi mi nepomohol. Neznámi celý čas stál pod mini streškou nad vchodovými dverami, takže bol suchý. No to mu nebránilo a zodvihol ma zo zeme. Nevadilo mu, že som bola celá mokrá, špinavá alebo neschopná prehovoriť. Niesol ma na rukách, tak ako ženích nesie nevestu. Postavil ma na zem, z gauča schmatol deku, obmotal ju okolo mňa, zdvihol ma a položil na gauč. Nad tým som sa musela pousmiať. Vybehol niekam hore po schodoch. Zatiaľ som si pozerala našu starú obývačku. Hm, vyzerá to tu lepšie. Vymaľované, nový nábytok. Aha! Naša stará sedačka. Toľko spomienok. Teraz som zase spomínala na moju rodinu. Že už ich nikdy neuvidím. Zase som sa rozplakala.
„tak, toto by ti malo byť dobré...a neplač už“ povedal stále neznámi a usmial sa. Zase ten jeho úsmev. Až teraz som si ho poriadne všimla. Mal veľké, veľmi veľké ruky. A len teraz som si všimla jeho tetovania. Obdivovala som každé jedno. A potom som sa mu pozrela do očí. Prinútili ma usmiať sa.
„no vidíš, tak sa mi to páči. Tak a teraz si to obleč. Sú to veci mojej sestry, takže by ti mali byť dobré“
Len som prikývla. V hrdle mi navrela taká obrovská guča, ktorá sa nedala prehltnúť. Zase niekam odišiel. Ja som sa zatiaľ prezliekla. Deku som prehodila cez sedačku, a mokré oblečenie som len tak držala.
„spravil som nám čaj. Dúfam, že sa pri ňom spoznáme. Jáj vidíš, daj mi tie mokré veci, dám ich do sušičky.“
Podala som mu veci a pozerala ako odchádza. Sadla som si na sedačku a pozorovala horúci čaj. Milujem kukať na tú paru, ako sa vlní do výšky.
„ovocný, dúfam, že ho máš rada. Ja osobne si čaj nesladím, ale keď chceš, môžem ti doniesť cukor, alebo med“ usmial sa na mňa.
Pokrútila som hlavou že netreba. Sadol si vedľa mňa, tiež do tureckého sedu, smerom ku mne a podal mi čaj.
„tak, keď si mi už vpálila do náručia a teraz mi sedíš na gauči, mohol by som o tebe aj niečo vedieť. Takže sa zoznámme. Začínam. Volám sa Harry a mám 19 rokov. Ty?“
Silno som preglgla, chytila šálku s čajom a začala „ja som Maya, tiež mám 19. A prepáč, že som zem tak vpálila, ale bývali tu moji rodičia...“ zase vodopády.
Harry nič nehovoril, len ma objal. „ak mi to nechceš vysvetliť, nemusíš. Ale možno ti bude lepšie, keď sa vyrozprávaš.“
Opatrne som sa od neho odtrhla.
„Máš pravdu, asi by som sa mala niekomu vyrozprávať, veď už ani najlepšiu kamarátku nemám... ale najprv.. nemáš kapesník?“ usmiala som sa pomedzi slzy.
„heh, jasné. Som samé ucho“ podal mi kapák, a povzbudivo sa na mňa usmial.
„no, spravil to už veľa krát...“ a tak som mu povedala všetko. O tom čo sa stalo dnes, o Demi, o rodičoch. Minula som celý balík hartipek, ale uľavilo sa mi. Vždy, keď som plakala kvôli Dylanovej nevere u Demi, ona len sklopila zrak. Teraz už viem prečo.
„tak som si myslela, že si oco...“ dokončila som moje rozprávanie. Harry sa na mňa usmial a objal ma. Bola som naozaj unavená a neviem ako, zaspala som.
