Minulosť nezabúda

Prológ

Pozerám na ťažké dažďové kvapky, ktoré dopadajú na okno a stekajú po ňom dolu. Počúvam bubnovanie, ktoré ma pravidelný rytmus. Inokedy by ma uspávalo, avšak teraz na spánok nemyslím. Práve naopak, som čulá ako rybička a pravou rukou si zamyslene podopieram bradu. Sedím za stolom vo svojej izbe preč od všetkých tak, ako zvyčajne. Mysľou však nevnímam dážď, ani svoju samotu. Neprekáža mi nič z toho, pretože oboje mi dáva príležitosť vracať sa tam. Na miesto, na ktoré som tak dlho chcela zabudnúť. Na miesto, ktoré mi spôsobilo toľko bolesti. Do minulosti.

Zdesene si uvedomujem, že aj vtedy som sedela práve na tom istom mieste. Zatvorená v izbe počúvajúc nejakú hudbu, o ktorej som v tej to chvíli ani nevedela, že vôbec existuje. Prstami som bubnovala na povrchu stola a náhle mám pocit, že dážď, ktorý neustáva, vytvára tú istú melódiu ako vtedy. Nemôže to byť pravda, ale tá skutočnosť ma napriek tomu vydesí.

Bol piatok večer, pamätám si to presne. Bol to výnimočný deň, ale nie v tom pozitívnom slova zmysle. Tak dlho som sa snažila zbaviť sa ho, zbaviť sa všetkých spomienok, ktoré ma nejakým spôsobom spájajú s tým dňom až som sa zamotala do vlastnej siete pavučín. Budovala som ju dlho, dlhšie, než som dokázala priznať sama pred sebou a napokon ju sama zbúrala.

V momente, keď si to uvedomím, cítim teplé potôčiky sĺz,ktoré mi stekajú po lícach a potom dopadajú na stôl predo mnou. Po chvíli sa na tom mieste vytvorí malá mláčka, ale ja si ju nevšímam. Myšlienkami som ešte stále tam. Sama.

*

Nebola som vonku ako inokedy. Bol to jeden z tých obyčajných dní, kedy som sa rozhodla zostať doma a robiť samej sebe spoločnosť, čo možno nebolo až také dobré rozhodnutie. Možno keby sa v ten večer ocitnem v jednom z tých barov, ktoré som tak často navštevovala, nezlomilo by ma to tak veľmi. Aspoň nie hneď. Možno by som sa na to mohla pripraviť.

Pila by som alkohol, tancovala s neznámymi cudzincami a cítila sa dobre. Smiala by som sa na ich historkách, ktoré vôbec neboli vtipné a hádala sa so svojimi priateľkami o tom, že som vypila až priveľa. Uprostred noci by som prišla domov a všetko zistila. Mama by sedela na dlážke v kuchyni a telefón by si neveriacky pritláčala k hrudi. Spoločnosť by jej robila teta Anna, ktorá by plakala rovnako ako ona. Otupená alkoholom by som z nôh zhodila topánky a potom sa zachrípnutým hlasom spýtala, čo sa sakra stalo.

Ale tak to vôbec nebolo.

O siedmej som vykukla zo svojej izby, pretože nastal čas večere. V našej rodine sa večeralo vždy o siedmej; bolo to tak odnepamäti. Jedli sme všetci spolu. Otec, mama, moja sestra Denisa a ja. Avšak v ten večer tam Denisa nebola. Spomenula som si, že vravela,  že ide na večeru s Danielom. Vysoký, statný muž s kariérou začínajúceho právnika. Vhodný partner pre skvelú dcéru.

Denisa a Daniel. Daniel a Denisa. DD. Mama hovorievala, že je to romantické, mne sa to zdalo smiešne.

A tak sme večerali sami. Tuším sme mali nejakú rybu, nepamätám si presne. Avšak to, čo si pamätám je, že sme jedli mlčky. Každý sa venoval jedlu pred sebou a ani raz nezdvihol zrak od taniera. Nemali sme sa o čom rozprávať, pretože chýbal ten článok rodiny, ktorý nás držal pohromade a zároveň medzi nami vytváral tú hlbokú priepasť, ktorú už nikto z nás nemohol preskočiť. Denisa bola presne taká. Dokonalá dcéra, ktorá sa dostala na medicínu, krásna, vždy vzorná a slušná. Vedela konverzovať aj s vysoko postavenými ľuďmi, čo sa o mne rozhodne povedať nedalo. Smiala sa vtedy, keď sa mala smiať a mlčala vtedy, keď mala mlčať. Jednoducho presne taká dcéra, akú si praje každý rodič.

Počas večere zazvonil telefón. Telefonovanie bolo v naše jrodine počas stolovania zakázané, takže ma prekvapilo, keď práve mama vstala od stola a z vrecka nohavíc vytiahla svoj mobil.Následne si ho priložila k uchu a ja som sa tvárila, že nič, napriek tomu, že som jej chcela vykričať, že keby počas večere niekto zavolal mne, takmer by ma ukrižovala.

Pretože to bol čas, kedy mala byť rodina spolu. To, že sme sa navzájom vzdialili už dávno, si akoby nepripúšťal ani jeden z nich.

Chvíľu ticho počúvala a potom neveriacky pokrútila hlavou. Keď sa v jej očiach zaligotali slzy, takmer som spadla zo stoličky. Moja mama nikdy neplakala. Nikdy.

„To nie je pravda. To nemôže byť pravda," opakovala stále dokola ako pokazené rádio. Vzápätí jej otec vytrhol mobil z ruky a ona sa pomaly zosunula na dlážku ako vyfučaný balón, ktorý práve niekto prepichol. Vydesene som vstala a rozbehla sa k nej.

„Čo sa stalo?" pýtala som sa.

„Čo sa dopekla stalo?!" vrieskala som po chvíli. Keď som videla otca ako zdesene schmatol sako a vzal kľúče od auta, už ma chytal hysterický záchvat.

„Havarovali. Obaja sú mŕtvi."

Mŕtvi. Mŕtvi. Mŕtvi. Toto slovo mi znelo v hlave ešte dlho potom. V posteli keď som sa zadúšala plačom, na pohrebe, o rok, o dva. Myslím, že nikdy celkom nezmizne. Niekde v pozadí mojej mysle bude vždy niekto, kto to slovo bude opakovať. Nikdy sa ho celkom nezbavím, pretože nemôžem.

Znelo mi v hlave aj vtedy, keď som sa rovnako ako mama zosunula na dlážku v kuchyni a ona mi prvý a posledný raz dovolila plakať s ňou.

Čo by ste povedali na nový príbeh?