Minulosť nezabúda

3

*

Uchýlime sa v mojej izbe s rozhodnutím prehľadať šatník. V skutočnosti to je tak, že ja sedím na posteli a chrbtom sa opieram o chladnú stenu za sebou. Simona sedí na koberci a pred sebou má dve kopy oblečenia, z ktorých postupne berie tričko za tričkom, nohavice za nohavicami, šaty za šatami, ktorých je len pár a krúti hlavou. Kamila jej asistuje a napriek tomu, že nie je práve odborníčkou na módu, tiež nevyzerá nadšene.

Nechápem, prečo si za obeť vybrali práve môj šatník a moje oblečenie, ktoré už malo svoje najlepšie obdobie dávno za sebou.

„Ja si na tú oslavu nemám čo obliecť!" povie po chvíli moja najlepšia kamarátka plačlivo a zalomí rukami.

Vlastne sem prišli s dôvodom nájsť vhodný kúsok, ktorý by si Simona mohla obliecť na oslavu narodenín jej starej mamy, ktorá mala byť už túto sobotu. Stále nechápem, prečo stráca čas u mňa.

„Tieto šaty sú pekné," ozve sa zrazu Kamila a zo skrine vytiahne tyrkysové šaty, ktoré nepoznám.

Podá ich Simone, ktorá si ich obzrie, no nič nehovorí. Vstanem a šaty jej vytrhnem z ruky. Mám pocit, akoby som ich už niekde videla, ale nemôžem sa rozpamätať kde. Bez toho, aby som niečo povedala, vybehnem z izby s úmyslom nájsť mamu. Napokon sa mi to podarí; sedí v obývačke a pozerá na nejakú trápnu reláciu, ktorá práve beží v telke. Zvuk nie je počuť, takže usúdim, že mysľou je niekde inde.

A náhle mi to všetko dôjde.

„Prečo mám v skrini šaty, ktoré si kúpila Denise?"

Zdvihne zrak od obrazovky, akoby si dovtedy vôbec nevšimla, že tam stojím. Pozrie na mňa, pohľad má unavený a kruhy pod očami spôsobujú, že vyzerá staršie. Zlý deň. Možno zlý život. Chcem sa jej spýtať, či si ráno vzala predpísané tabletky, napokon sa však rozhodnem nestarať sa do toho. Nie všetky dni môžu byť dobré totižto.

Tie zlé by už mohli skončiť.

„Myslela som si, že sa ti budú páčiť."

Pravdou je, že sa mi páčia. V skutočnosti som kedysi trochu žiarlila nato, že Denisa na narodeniny dostane také krásne šaty, zatiaľ čo ja som si oblečenie kupovala väčšinou vo výpredaji. Niežeby mi to vtedy vadilo, móda nikdy nebola mojím koníčkom. Lenže Denisa zomrela skôr, ako by tie šaty vôbec videla a ony potom dva roky viseli v jej skrini, pretože ja ani mama sme nemali chuť otvoriť ho. Akoby sme obe mali pocit, že nás vtiahne dnu a už sa nikdy nevrátime. Akoby všetky tie spomienky číhali vo vnútri a čakali len na ten moment, kedy sa odvážime dotknúť kľučky.

Takže preto je taká smutná. Rozhodla sa pretriediť oblečenie svojej mŕtvej dcéry. Náhle som mala nutkanie sadnúť si k nej a aspoň ju objať, napokon som tú myšlienku rýchlo zavrhla. S mamou sme si nikdy neboli veľmi blízke.

Párkrát som sa snažila zmeniť to, ale múr, ktorý si okolo seba postavila vlastnými rukami, sa mi nikdy nepodarilo preliezť. Vlastne som utŕžila pár nepekných úrazov a napokon to vzdala. Jednoducho každá z nás žila na opačnej strane bariéry, ktorá nás od seba delila. Obe sme si zvykli.

„Nepáčia sa mi," zaklamem, pri čom hebkú látku šiat ešte stále zvieram v rukách.

„Tak ich niekomu daruj," odvetí mykajúc plecami tváriac sa, že je s tým úplne vyrovnaná.

„Presne to urobím," poviem a skôr, ako dostanem nejakú odpoveď, vraciam sa do izby, nechávajúc ju znova samu so svojimi myšlienkami.

„Nemôžem si ich vziať," namietne Simona a zamračene krúti hlavou.

Stojí predo mnou, ruky má prekrížené na hrudi a tvári sa, akoby som práve spadla z vesmíru. Podávam jej šaty, ktoré sú tento raz už zavesené na vešiaku a ešte stále nemajú majiteľa. Myslím, že u mojej najlepšej kamarátky budú v bezpečí. Chcem, aby ich mala ona.

„Samozrejme, že môžeš. Nepáčia sa ti?"

„Sú nádherné," vzdychne a očami zavadí o tyrkysovú farbu, o ktorej som si istá, že by sa jej naozaj hodila.

„Sú tvoje. A už dosť. Neprijímam žiadne námietky."

„Ďakujem ti, Hana. Čo by som bez teba robila?" spýta sa hádžúc sa mi okolo krku.

V skutočnosti to je tak, že ja neviem, čo by som robila bez nich. Každý deň do môjho šedého života prinášajú svetlo. Dokážu mi vyčariť úsmev na tvári napriek tomu, že som už takmer zabudla ako sa usmieva. Takže to, že im občas dám nejaký darček, sa ani zdiaľky nevyrovná tomu, čo ony dennodenne robia pre mňa. Náhle sa cítim, akoby sa všetok ten smútok strácal niekde za mnou.

Dievčatá vystrojím asi o dve hodiny. Rozlúčime sa krátkym objatím a ja sa domov vraciam po schodoch. Bývam v paneláku na mestskom sídlisku, ktorý je rovnaký ako všetky ostatné. Akoby ich niekto robil cez kopirák. Vždy som túžila po dome, no môj sen sa nikdy nesplnil. Namiesto toho som deň čo deň zatvorená medzi štyrmi stenami, o ktorých mám často pocit, že sa približujú. Depresia na mňa číha z každého kúta vlastnej izby a čaká len na to, kedy sa jej poddám. Kedy znova príde ten moment, keď na mňa doľahne všetok ten smútok a ja znova budem tým strateným dievčaťom, ktorým som bola pred dvomi rokmi. Stále ním som, avšak aspoň navonok sa snažím tváriť, že som sa cez to už preniesla. Vo vnútri si však kladiem otázku, či to niekedy príde. Či je to vôbec možné.

Nebudem azda každý deň po zbytok svojho života cítiť to obrovské prázdno v mojom srdci? Nebudem sa musieť deň čo deň pozerať naprázdno v očiach svojich rodičov?

Nebudem na nich vidieť, že si stále dokola kladú tú istú otázku?

Prečo nezomrela radšej ona?

Prečo nezomrela radšej ona?

Prečo nezomrela radšej ona?

Dotieravé myšlienky, ktoré mi nedajú pokoj, sa snažím odohnať do vzdialeného kúta mojej mysle, avšak nie je to také jednoduché. Mám pocit, akoby som stále odoháňala neodbytnú včelu, ktorá si zaumienila zanechať vo mne svoje žihadlo stoj čo stoj.

Na našom poschodí na chvíľu zastanem. Začujem krik z dverí oproti. Nepočujem nič konkrétne, ale dvere rozhodne nie sú pancierové, takže mi je jasné, že sa niekto háda. O susedov som sa nikdy veľmi nezaujímala. Typickí panelákoví susedia. Keď sa stretnete na schodoch alebo vo výťahu, poprajete si dobrý deň, ale tam to končí. Žiadne zbližovanie sa.

No tento raz som celkom zvedavá. Preto kľúč, ktorý držím v ruke nestrčím do zámky, naopak, urobím krok dopredu.

A vtom sa dvere otvoria.

Pohľad sa mi naskytne na chlapca s rozstrapatenými čiernymi vlasmi a zelenými očami, ktoré sa mi zabodávajú do pokožky. Nie tak príjemne ako v romantických filmoch, naopak, akoby práve zbadal niekoho, koho ani najmenej nechcel stretnúť. V očiach má hnev, pohyby rýchle ako keby chcel čo najrýchlejšie zmiznúť. Viem o ňom len, že sa volá Martin. A že je o pár rokov starší ako ja. Keď sme boli malí, občas sme sa spolu hrávali na pieskovisku na detskom ihrisku, ale to je všetko. Vlastne som ho stretla po dlhšej dobe.

Skôr ako stihnem dokončiť svoje úvahy, zabuchne dvere a prebehne okolo mňa tak rýchlo akoby som mala lepru. Žiaden pozdrav, nič, len vôňa kolínskej, ktorá po ňom zostala.