Minulosť nezabúda

6

Som toho názoru, že priateľstvo sa musí utužovať a preto všetky tri sedíme na mojej posteli, ktorá nie je až taká veľká a pozeráme jednu z tých trápnych romantických komédií, ktoré vlastne vôbec nie sú vtipné. Som v strede, v lone mi tróni miska pukancov a každá z nás si z nej v pravidelných intervaloch berie za hrsť a neprítomne si ich vkladá do úst. Nemôžem sa ani pohnúť a keďže v jednej polohe sedím už dlhšie ako hodinu, nohy mám nepríjemne stŕpnuté. Pukance sa rýchlo míňajú a hrozí, že o chvíľu do misky siahnem naprázdno.

Je to jeden z tých dlhých sobotných večerov, ktoré by som kedysi trávila niekde v bare užívajúc si pozornosť neznámych chlapcov, ktorí boli odo mňa starší. No čo, bola som mladá a hlúpa.

Simona dala tomuto večeru názov Pyžamová párty, avšak jediné, čo sedí k tomu názvu, sú tie pyžamá. Moje pyžamo predstavuje otcove tričko, ktoré je o niekoľko čísel väčšie a siaha mi takmer po kolená.

„Dúfam, že skončia spolu," prehovorí Simona s plnými ústami pukancov. Jej hlas má plačlivý podtón, akoby jej na tom všetkom naozaj záležalo.

Myslím na všetko iné, len nie na film pred sebou. Vlastne to je jeden z najhorších filmov aké som kedy videla. Absolútne ma nezaujíma, či tí dvaja skončia spolu alebo nie.

„Samozrejme, že skončia spolu," odvetím tak trochu otrávene, pretože viem, že v skutočnom živote to takto nechodí.

V skutočnom živote sa nezrazíte s mužom svojho života, nezaľúbite sa, nevezmete a nebudete mať krásne deti. Nebudete spolu žiť šťastne až do smrti. V skutočnom živote sa podvádza a klame. Teda, niežeby som bola nejaká zakomplexovaná chudera, ktorú sklamal muž.

Nevravím, že neexistujú muži, ktorí sa k ženám správajú ako gentlemani. Ale nie je ich dosť. Niektoré ženy jednoducho nemajú možnosť spoznať toho pravého.

„Ako si tým môžeš byť taká istá?" zamračí sa Simona a pri tom nespúšťa zrak od obrazovky. Akoby jej nemohla uniknúť ani jediná sekunda.

„Pretože to tak je v každom romantickom filme. Ženy chcú happyend. Tak to proste je."

„Verím tomu, že raz stretnem svojho princa na bielom koni. Možno príde bez koňa, ale viem, že príde," odpovie zatiaľ čo si z misky berie aj posledné pukance, ktoré zostali ležať na dne. Tvári sa pri tom tak vážne, až jej uverím. Vlastne neviem, čo na to povedať, lebo by som nerada kazila jej pekné predstavy, ktoré sú však príliš naivné.

Očividne jej neprekáža, že nedostala žiadnu odpoveď, jedným nádychom pokračuje. „To ale neznamená, že si predtým nemôžem užívať mladosť. A preto dievčatá, mám pre vás jeden návrh. Čo tak zájsť do baru?"

Na chvíľu nastane hrobové ticho. Pravdou je, že sme spolu v žiadnom bare neboli už dva roky. Pravdou je, že neviem, či sa tam vôbec chcem vrátiť. Či si to všetko chcem pripomenúť. Namiesto toho, aby som svoje obavy vyslovila nahlas, súhlasne prikyvujem a tvárim sa, že je to ten najlepší nápad na svete. Veď na tom, že sa chcem trochu zabaviť s kamarátkami nie je predsa nič zlé.

Kamila s nie priveľkým nadšením súhlasí.

*

Zastanem pred ošarpanými dvermi v centre mesta, ktoré osvetľuje slabá blikajúca neónka. S miernou dávkou smútku hľadím za miznúcim taxíkom, pri čom si ruky triem o seba, pretože noci sú naozaj chladné. Na malú chvíľu zatúžim po domove, po svojej teplej bezpečnej posteli, ktorá mi vždy poskytuje útočisko. Veľmi dobre si uvedomujem, že už viac nie som tou Hanou, čo kedysi. Hana spred dvoch rokov by z vrecka koženky vytiahla krabičku cigariet a jednu si zapálila. Silno by si potiahla a cítila nikotín vo svojom vnútri. Po niekoľkých minútach by ohorok zahasila špičkou topánky a s úsmevom vošla dnu nehľadiac na to, či ju jej kamarátky nasledujú.