Minulosť nezabúda

1

Vonku je akosi sivo, pochmúrne a ja sa rada obliekam podľa počasia. Často ovplyvňuje moju náladu, akoby môj život závisel od teplých slnečných lúčov, ktoré dopĺňajú energiu do môjho tela, alebo od ťažkých mračien, ktoré ju naopak zo mňa vysávajú, až zo mňa napokon zostane len akási zvädnutá kvetina, ktorá je len chabou napodobeninou tej, ktorá tam bola kedysi.

Je máj, lásky čas ako hovorievala mama, keď bolo v našej domácnosti ešte všetko v poriadku, ak to tak vôbec niekedy bolo. Nemyslím si, že na lásku je niekedy ten správny čas, avšak chápem, že je to len nejaká metafora alebo čo. Niektorým ľuďom jednoducho treba pripomínať ľúbiť svojich blízkych a jedným z tých ľudí je aj moja mama.

Zatvorím okno a cez hlavu si pretiahnem obyčajné sivé tričko, ktoré v ten deň vystihuje moju náladu viac, než hocičo iné a čierne rifle, ktoré majú svoje najlepšie roky už za sebou. V ten deň sa cítim ako ony napriek tomu, že tie moje by mali byť za najbližšou zákrutou, lebo povedzme si úprimne, ktoré roky sú tie najlepšie, ak nie roky mladosti?

Zavrtím hlavou aby som odohnala nepríjemné myšlienky, ktoré okolo mňa víria v podobe tieňov a omotávajú sa okolo mňa ako by sa omotávala mäsožravá rastlina v botanickej záhrade, keby som sa dostala do jej tesnej blízkosti. Pretočím stranu v kalendári, ktorý stojí na stole a vidím, že na nej nie je napísané nič. Žiadny test, Simonine narodeniny, ani iná dôležitá skutočnosť, na ktorú by som mohla zabudnúť. Len obyčajný deň.

Podvedome si vydýchnem, pretože nemám náladu niečo oslavovať.. Popravde by som sa najradšej vrátila do teplej postele, ktorá ma ešte stále láka, nakoniec jej však dávam košom a kráčam do kuchyne. Byt je zvláštne tichý a aj keď by som naň za ten čas už mala byť zvyknutá, ešte stále nie som. Neviem, či sú obaja rodičia v práci, alebo je mama ešte stále zatvorená v spálni a ani to nezisťujem.

Mám ešte niekoľko minút čas a tak z chladničky vytiahnem jahodový jogurt, sadnem si na stoličku a zaborím doň lyžičku. Jahodový jogurt nemám rada, avšak iný nemáme a tak mi musí stačiť. Neprítomne ho miešam niekoľko sekúnd, až potom si lyžičku vložím do úst a chvíľu si vychutnávam jahodovú chuť, ktorá vlastne ani nechutí veľmi jahodovo. Započúvam sa do ticha, ktoré vládne všade navôkol a náhle mnou prejde nepríjemná triaška. Uvedomujem si, že keď tu bola Denisa, ticho nebolo nikdy.

Rýchlo sa snažím zahnať spomienky do úzadia, na miesto, kde sú skryté celý čas a nechápem, prečo práve dnes chcú vyplávať na povrch. Som príliš slabá na to, aby som im čelila a tak sa snažím zamestnať. Dojem jogurt a obal zahodím do preplneného odpadkového koša, ktorý očividne nikoho nezaujíma.

Cez plecia si prehodím čiernu koženú bundu a vezmem tašku, ktorá je položená na chodbe. Mobil si skryjem do vrecka nohavíc a zamknem byt. Bývame na treťom poschodí a tak dolu zbehnem po schodoch. Cestou stretávam susedu, starú pani Janáčovú a tak ju ledabolo pozdravím a ponáhľam sa do školy.

*

Simonu stretávam pred vchodom do školy, plavé vlasy má zviazané na temene hlavy a oblečené kvietkované šaty, ktoré mi pripomínajú leto. Čudujem sa, že jej nie je zima a spolu vchádzame dnu. Pri skrinkách sa zastavíme a vytiahneme si učebnice potrebné na ten deň.

„Celý víkend si sa mi neozvala," ozve sa vyčítavo moja priateľka. Dovtedy mlčala, čo bolo celkom zvláštne.

„Mala som toho veľa."

„To v preklade znamená, že si sedela doma na zadku."

„Aj doma mám svoje povinnosti," namietnem uvedomujúc si, že vlastne vravím pravdu. O všetko sa musím starať ja, odkedy...

Zavrtím hlavou, snažiac sa usmiať. Viem, že Sima nebude nahnevaná dlho, nikdy sa nevedela hnevať. Aj tak určite mala svoj program, do ktorého by som ja určite nezapadala napriek tomu, že sme boli najlepšie kamarátky už nejakú chvíľu.

„Ja len chcem, aby si vedela, že som tu vždy pre teba, Han," povie po chvíli a pohľad jej zmäkne. Náhle mám pocit, akoby ma ľutovala a ja ľútosť veru nepotrebujem. Simona často podotkne, že som obrnená akýmsi ochranným pancierom a nechcem cezeň k svojmu telu pustiť nikoho, myslím však, že to nie je celkom pravda. Ona sa mi pod kožu dostala už celkom dávno.

„Ja viem," odvetím len, no v tom momente sa ozve zvonček ohlasujúci prvú hodinu, takže moja odpoveď zanikne kdesi vo vzduchu.

*

Na obed ideme von.Napriek tomu, že obloha je zatiahnutá a pomedzi ťažké mračná neprenikne ani lúč slnka, nie je veľmi zima a tak si sadáme na našu obľúbenú lavičku, trochu ďalej od ostatných. Prekvapivo, prostredie, ktoré obklopuje našu školu, je veľmi pekné a ja sa naň rada pozerám. Alej stromov, ktorá vedie k hlavnému vchodu do budovy ma zvláštnym spôsobom upokojuje, na chvíľu sa dokonca usmejem.

Z jednej strany si vedľa mňa sadá Simona a z druhej Kamila, moja druhá najlepšia kamarátka. Kamila je vysoké dievča s havraními vlasmi dlhými po pás a takými uhrančivými očami, až mám niekedy pocit, akoby mi videla až do duše. Je to milé, úprimné dievča a navyše je aj veľmi múdra. Tento rok sa dostala do plaveckého tímu a tiež vyhrala niekoľko súťaží v matematike.

Aj teraz má na kolenách nejakú knihu a je ponorená do čítania. Občas si odhryzne zo svojej bagety, no inak pohľad neodtrhne od písmen pred sebou. Simona naopak rozpráva tak rýchlo, až jej niekedy nerozumiem.

„Myslíte si, že sa niekedy rozídu?" zmení náhle tému a tak silno sa mračí, až sa jej medzi obočím vytvorí malá vráska.

„Kto?" spýtam sa, pretože ešte nie som taká dobrá, aby som jej čítala myšlienky a keď hlavou kývne kamsi dopredu, zbadám ich.

Matej Boháčik s Adelou Dranačkovou. Bozkávajú sa na ďalšej lavičke tak náruživo, až sama očerveniem. Ja na ich mieste by som sa prepadla od hanby. Myslím, že podobné náklonnosti si majú nechať na doma. Obaja sú mi nesympatickí. Je mi jasné, že to nie sú obyčajní študenti ako my. Adela je dlhovlasá blondína s tvárou bábiky a s takým vysokým sebavedomím, že by sa mohla kľudne porovnávať s hocijakou svetoznámou celebritou.

Matej je najkrajší chalan v škole. Čo to trepem, on je určite aj najkrajší chalan v meste. Baby po ňom šalejú, každá by urobila čokoľvek, len aby s ním mohla prehodiť aspoň pár slov. Zelené oči ako dva smaragdy mu zdobia okrúhlu tvár a keď sa usmeje, v lícach sa mu vytvoria dve jamky, ktoré spôsobujú, že vyzerá ešte viac roztomilo.

„Vážne si vieš predstaviť, že by si s ním chodila?" nadhodím prekvapene.

„Žartuješ? Chceš mi povedať, že ty si to predstaviť nevieš?"

Rázne pokrútim hlavou.

Naozaj si to predstaviť neviem. Pretože si myslím, že fyzická krása nie je všetko. Iste, Matej sa mi páči ako každému dievčaťu, ktoré ho pozná, ale to je tak všetko. Som toho názoru, že z človeka musí niečo vyžarovať. Dobrota, charizma, energia.

Človek, do ktorého by som sa mohla zamilovať, musí byť ako Slnko. Musel by ma priťahovať svojimi lúčmi akoby moja existencia závisela len od neho. Akoby som bola len jednou z planét a všetko, čo by som mala, by som mala od neho.

A keďže ešte nikto taký neprišiel a vlastne pochybujem, že niekto taký vôbec existuje, som sama a len z diaľky pozorujem tie zamilované páry, ktoré si myslia, že im patrí svet. A možno im na chvíľu vážne patrí.

„Čo ty na to Kam?"obráti sa Sima na Kamilu, ktorá konečne zdvihne zrak od knižky.

„Čo?" spýta sa duchom neprítomne a prstami si masíruje spánky. Na chvíľu vyzerá, akoby meditovala.

„Vieš si predstaviť, že by si chodila s Matejom?"

„Je pekný," odvetí a ja smiech maskujem kašľom.

Kamila sa niekedy naozaj správa, akoby žila v inej dimenzii. Nezazlievam jej to, pretože sa niekedy cítim rovnako. Len Simona žije prítomnosťou a vraví, že každý okamih by sa mal prežiť naplno. Súhlasím s ňou, no niekedy sa slová ťažko nahrádzajú skutkami.

„Moje kamarátky sú jednoducho divné," zamračí sa a s týmito slovami opúšťa lavičku, zatiaľ čo tam necháva mňa a Kamilu, ktorá tam vlastne vôbec nie je.