Minulosť nezabúda

7

„Ahoj," povie a pravou rukou si ležérne vojde do tmavých vlasov.

Nevyzerá tak suverénne ako na lúke za mestom, vlastne pôsobí možno trochu hanblivo. Akoby si skôr ako ma oslovil, musel pripraviť, čo povie.

„Ahoj," odvetím a usmejem sa tým úsmevom, ktorým sa usmievam len zriedka. Je to ten úsmev, ktorý vidím na tvárach dievčat, keď sa im prihovorí niekto mimo ich ligu. Hneď potom si uvedomím, že som sa jedným z tých dievčat stala zo dňa na deň.

Ponúknem mu voľné miesto vedľa seba a zatiaľ čo on si odpíja zo svojej kofoly, ja si uvedomím prítomnosť Kamily, ktorá nezaujato bubnuje po drevenom povrchu barového pultu a tvári sa úplne znudene.

„Martin, toto je Kamila, moja kamarátka, Kamila, Martin, môj sused," zoznámim ich a pri tom sledujem úsmev, ktorý sa mu lenivo usádza na tvári a vytvára drobnú jamku v jeho pravom líci. Na chvíľu sa cítim ako zhypnotizovaná a potláčam nutkanie prejsť po nej ukazovákom. Zatiaľ čo ja opito sledujem výzor svojho suseda, on si zatiaľ podá ruku s Kamilou, ktorá opätuje jeho úsmev, avšak nie priveľmi horlivo ako ja pred chvíľou. Asi ma bude musieť naučiť ako neukazovať príliš veľké nadšenie z niekoho prítomnosti.

Usrknem si z pohára pred sebou a obrátim sa k Martinovi. Svoju najlepšiu kamarátku viac-menej ignorujem dúfajúc, že to pochopí. „Čo turobíš?" spýtam sa uisťujúc sa, že tón môjho hlasu je dostatočne zrozumiteľný a priateľský.

„Čo tu robíš ty?"

„Pýtala som sa prvá."

„Asi sa potrebujem trochu odreagovať," mykne plecami.

„Prečo?" spýtam sa podporená alkoholom, ktorý ma ženie vpred. V tom momente nehľadím na to, že som možno príliš dotieravá a zvedavá asi ako staré babky na trhu.

„Nechcem o tom hovoriť."

„Dobre," prikývnem zamračene, „čo teda chceš?"

„Teraz by som sa chcel prechádzať po pláži, cítiť chladný piesok na svojej pokožke a sledovať svit mesiaca odrážajúci sa od vodnej hladiny."

„Prečo to neurobíš?"

„Niekedy proste nemôžeš urobiť čo chceš," odvetí a pozrie na mňa. Tento raz sa tvári úplne vážne, žiadny náznak úsmevu, ani len nepatrný.

„To je blbosť. Stačí len zapojiť trochu fantázie a naozaj to chcieť."

„Ako to myslíš?"

„Zatvor oči."

Nenamieta, okamžite urobí, čo mu kážem. Viac ako hocikedy predtým cítim alkohol kolujúci v mojich žilách a možno trochu ľutujem, že som ho vypila až toľko. Chvíľu nehybne sedím a sledujem ho. Je to jedna z mála možností, kedy mám šancu obzerať si ho bez toho, aby o tom vedel. Teda, určite o tom vie, ale aspoň ma nemôže rovno konfrontovať. Mihalnice sa mu jemne trepotajú, pery má mierne pootvorené v očakávaní nasledujúcich udalostí.

„Predstav si to. Predstav si ten piesok, vlny, ktoré ti obmývajú chodidlá. Máš to?"

Krátko prikývne.

Následne vezmem svoj prázdny pohár od vodky a priložím mu ho k uchu podobne, ako som si prikladala mušle, keď som bola malá. To, čo robím je šialené, ale svoje činy pripisujem alkoholu, ktorý som vypila. „Čo počuješ?"

„Šum mora," odvetí a ja sa víťazoslávne usmejem.

O niekoľko minút sa miestnosťou ozýva rytmická pieseň, ktorú síce nepoznám, ale páči sa mi. Začnem sa hýbať zo strany na stranu napriek tomu, že stále sedím na barovej stoličke. Martin sa pri pohľade na mňa usmeje a ja premýšľam, či sa mi posmieva, alebo to naopak myslí dobre. Usúdim, že je to jeden z tých roztomilých úsmevov, ktoré má v zásobe a tak mu ho opätujem.

„Poďme tancovať," požiadam ho, keď sú tóny skladby stále hlasnejšie a parket už takmer plný.

„Netancujem," povie a stále sa pri tom usmieva.
V presviedčaní som naozaj dobrá. A keďže som v tom naozaj dobrá, o pár sekúnd ho už ťahám do stredu miestnosti. So smiechom ma nasleduje, pretože moje kroky nie sú také isté, ako som si spočiatku myslela. Práve naopak, vyhýbať sa ľuďom, ktorí sú snáď všade sa mi zdá ako nemožná úloha a tak sa musím párkrát ospravedlniť, keď do nich nechtiac vrazím. Dostaneme sa až kamsi do stredu parketu, čo sa dosť ťažko rozoznáva, keď sa okolo mňa nachádza toľko ľudí.

Martinove pohyby sú rytmické, vlastne vyzerá akoby bol tancom posadnutý dlhé roky a nie že je amatér ako ja. Posilnená alkoholom, ktorého je viac než dosť, sa ho snažím napodobniť, ale som si istá, že vôbec nevyzerám tak ladne a prirodzene ako on. Skôr ako keby predvádzam nejaký tanec indiánskeho kmeňa alebo čo. Skôr, než si stihnem uvedomiť, že rýchla pieseň doznela a nahradila ju pomalá, nežná, taká, z ktorej mi je vždy do plaču, moje ruky uchopí do svojich a pritiahne si ma bližšie. Telom narazím o jeho hruď, z ktorej sála príjemné teplo a naše pohľady sa stretnú. Pohľadom sa topím v jeho očiach, ktoré ma stále viac fascinujú. Sú v nich drobné škvrny karamelovej a ja si uvedomujem, že také oči som nikdy predtým nevidela. Cítim jeho dlane na svojich bokoch, ktorými si ma akoby pritíska o čosi bližšie a sú také teplé, že mám pocit, že mi do chrbta vypália dieru. Hýbeme sa pomaly a mňa hudba uspáva. Hlavu si položím na Martinovo plece a ignorujem fakt, že teraz vyzeráme ako všetky tie zamilované dvojice okolo nás. Jemu to zjavne neprekáža, tak čo. Kýveme sa zo strany na stranu takmer ako na kolíske. Cítim silu alkoholu, ktorý som vypila pred Martinovým príchodom a premýšľam, čo si o mne musí myslieť. Náhle oľutujem, že som do seba naliala všetky tie poháriky.

„Si v poriadku?" spýta sa, keď sa od neho odtiahnem a znova si hľadíme do očí.

Prikývnem a so zatvorenými očami predýchavam závrat. Ľudia okolo mňa sa točia ako na kolotoči, dokonca aj Martin, ktorého sa ešte stále pevne držím.

„Myslím, že si na chvíľu musím sadnúť," poviem a skôr, než niečo stihne povedať, znova sa predieram davom.

„Si v poriadku?" spýta sa aj Simona, ktorá sa znenazdajky ocitne vedľa mňa.

„Som opitá," odvetím ticho a pohľadom pátram po Martinovi, ktorý ma nenasledoval.

*

Odchádzame asi o hodinu. Doma som povedala, že prespím u Kamily, ktorej dom je najbližšie. Neobjednáme si taxík, kráčame bok po boku a vďaka chladnému vánku, ktorý sa pohráva s mojimi vlasmi, sa cítim už úplne triezvo. Poháriky miznú niekde v zákutiach mojej pamäte a ja si veselo pískam melódiu piesne, na ktorú sme s Martinom tancovali.

Už som ho viac nevidela. O niekoľko minút po tom, ako som si šla sadnúť, som zazrela podobný typ postavy pri dverách, ale vôbec si nie som istá, či to bol on. Zmizol rýchlejšie ako gáfor.

„Hana ,s kým si to tancovala?" preruší tok mojich myšlienok Simona a uprie na mňa skúmavý pohľad.

„Zjavil sa sčista jasna keď sme sedeli pri bare. Pôsobil vážne milo," informuje ju Kamila skôr, než vôbec stihnem otvoriť ústa.

Simona súhlasne prikyvuje napriek tomu, že s Martinom neprehodila ani slovo. Zamračím sa, pri čom sa snažím dávať pozor, pretože sa už párkrát stalo, že som zakopla. „Je to môj sused."

„Akoto, že som ho nikdy predtým nevidela?" pýta sa a keďže odhadujem, že jej otázka je len rečnícka, naďalej mlčím.

To ju však neodrádza a pokračuje. „Má tie najkrajšie oči, aké som kedy videla. Sú ako dva drahokamy."

Takmer vyprsknem smiechom. Niežeby som si Martinove oči nevšimla. Pravdou bolo, že za poslednú dobu som sa do nich dívala a pri tom mala pocit, akoby som sa v nich topila snáď miliónkrát. Dokázala by som sa na ne pozerať donekonečna a nikdy by ma to neomrzelo. Ak bol človek pozorný, vždy sa v nich dalo nájsť niečo iné. Ako sa hovorí, oči sú zrkadlami duše a u môjho suseda to platilo na sto percent. Jeho oči ukázali všetko. A boli presne také, ako Simona povedala. Ako dva drahokamy.

O niekoľko minút sa ocitneme pred neveľkým domom blízko centra. Bránka trochu zavŕzga akoby na privítanie a my potichu ako myšky mizneme v Kamilinej izbe. Mám pocit, že zaspím skôr, ako sa moja hlava dotkne vankúša.