Minulosť nezabúda

2

Pohreb sa konal o tri dni. Dokonca som si kúpila nové šaty určené špeciálne na tú príležitosť a keby to neboli práve šaty na pohreb mojej sestry, asi by som sa z nich aj tešila. Vonku vytrvalo lialo. Mala som pocit, že prší už niekoľko dní bez prestávky, avšak nebola som si tým taká istá, pretože som stratila pojem o čase. Akoby od chvíle, keď som sa dozvedela tú strašnú správu uplynuli už celé roky. Akoby som zostarla aspoň o päťdesiat rokov. Netušila som, ako sa cítia starenky, ktoré občas stretnem na ulici a ledabolo prejdem okolo nich. Ale zároveň viem, že keď budem stará, budem sa cítiť presne takto.

Nijak. Akoby náhle zmizli všetky farby zo sveta a ja som videla len čiernu tmu. Tmu, ktorá ma obklopovala a číhala kdesi v rohu ako pytón, ktorý čaká len na to, kedy bude môcť zaútočiť. Som bezbranná korisť. Neutekám, nenamietam. Pretože cítim, že tak to je správne.

Mama vyzerala ešte horšie ako ja. Sedela v kuchyni, na sebe mala čierny kostým, ktorý obopínal jej štíhlu postavu a vyzerala duchom neprítomne. Pozerala kamsi pred seba a keď som ju oslovila, len zdvihla hlavu a pozrela na mňa tým prázdnym pohľadom, z ktorého mi išlo roztrhnúť srdce. Ak sa to dalo ešte viac.

Sadla som si pri ňu a jej studené dlane som vzala do tých svojich. Náhle som mala pocit, akoby z nej unikal všetok život a ja som nemohla robiť nič pre to, aby som to zastavila. Nezostávalo mi nič iné, len sa pozerať na to, že som nestratila len jedného člena rodiny, ale rovno dvoch. Z tej predstavy mi srdce naozaj pukalo.

Cesta na cintorín sa niesla v znamení ticha. Chcela som niečo povedať, ale nevedela som čo, preto som mlčala a snažila sa prehltnúť hrču, ktorá mi navrela v hrdle a nechcela zmiznúť už niekoľko dní. Sedela som vzadu a mlčky hľadela na prázdne sedadlo vedľa mňa. Cítila som, ako sa okolo mňa ovíja akási apatia a nevedela sa rozhodnúť, či to je dobré alebo nie. Striedalo sa vo mne veľa protichodných pocitov, ale nekričala som, neplakala, hystericky nefňukala, ba ani nešepkala. Aj keď som to všetko chcela urobiť.

So sestrou som nemala práve najlepší vzťah. Ona bola tá lepšia sestra. Krajšia, múdrejšia a jej sebavedomie sa pohybovalo v abnormálnych výšinách. Väčšinu času som sa cítila ako jej tieň.

Keď som si uvedomila, že o Denise hovorím v minulom čase, nebezpečne mi zovrelo hrdlo a hrozilo, že sa rozplačem.

„Hana, si v poriadku?" spýtal sa otec a starostlivo si ma obzeral v spätnom zrkadle. Vyzeral, akoby nespal poriadne dlho. Vlastne, ako my všetci.

Tmavé, nezdravé kruhy pod očami, sinavá pokožka, opuchnuté oči. Ráno v zrkadle som videla, že vyzerám rovnako.

„Som v pohode," odvetila som, snažiac sa vyčarovať nejakú grimasu, ktorá by sa aspoň z časti podobala na úsmev, avšak bezúspešne.

Mala som chuť kričať. Otvoriť dvere a aj vyskočiť, ak by to znamenalo, že mi to moju sestru vráti naspäť. Pri predstave, že ju už nikdy neuvidím, som si bolestivo hrýzla dolnú peru, až som na jazyku zacítila kovovú pachuť krvi. V hlave som si dokola opakovala otázku prečo a keď neprichádzala žiadna odpoveď, stala sa z toho jedna dlhá veta. Prečoprečoprečoprečoprečo.

*

Stále pršalo. Akoby obloha smútila spolu s nami. Na pohreb prišlo veľa ľudí. Rodina, známi, priatelia, spolužiaci Denisy, ktorých som nepoznala. Chladný vietor spôsoboval drobné zimomriavky na mojej pokožke a tak som si tenký svetrík pritískala bližšie k telu. Nasledovala som svojich rodičov, ktorí so sklonenými hlavami kráčali do domu smútku, ale pred dverami som sa zastavila. Na chvíľu som sa o nemusela oprieť, pretože hrozilo, že moje nohy prestanú spolupracovať a ja sa zosuniem na chladnú zem. Nevedela som, či to vydržím. V duchu som si opakovala, že to bude v poriadku, že v skutočnosti bude vyzerať, akoby len spala, no moje telo nesúhlasilo. Hrozilo, že sušienky, ktoré som ráno bola nútená zjesť, si budú hľadať cestu von.

Napokon ma však otec, ktorý si všimol, že som zastala, chytil za ruku a spolu sme vošli dnu. Držala som sa jeho ruky podobne ako sa topiaci drží poslednej slamky a jemu to neprekážalo.

V strede miestnosti stála rakva. Bola otvorená a mama stála pri nej. Celá sa triasla, jej telo sa otriasalo pod náporom vzlykov a my s otcom sme bez premýšľania pristúpili k nej, každý z inej strany.

Vtedy som ju zbadala. Denisu. Moju sestru. Ležala v tmavej rakve z čerešňového dreva a na sebe mala nezábudkovomodré šaty zo stužkovej. Kúpila si ich preto, lebo ladili s farbou jej očí a vyzerala v nich naozaj nádherne. Náhle však tie šaty nabrali celkom iný význam. Boli to pohrebné šaty.

Presne ako som predpokladala. Vyzerala akoby len spala, pramene blond vlasov jej v prstencoch dopadali na plecia, tvár mala farby porcelánu a pery s nádychom modrej, ako keby si po nich len chvíľu predtým prešla modrým rúžom. V tej chvíli som neverila, že je mŕtva. Že predo mnou leží už len telo mojej sestry, že jej duša nás opustila, aj keď nikdy nie navždy.

Neplakala som. V očiach ma štípali slzy, ale narozdiel od ostatných, som ich stále držala v sebe. Tlmené vzlyky, ktoré sa ozývali z každej strany, môjmu stavu veľmi nepomáhali a ja som prvý raz v živote premýšľala nad tým, že odídem. Nie niekam do zahraničia alebo na dovolenku. Preč. Navždy. Tak ako ona. A rozhodne to nebolo poslednýkrát, kedy som rozmýšľala nad samovraždou.

*

Na sebe mám čierne plavky, ktoré majú najlepšie obdobie už za sebou, stojím nad bazénom a ruky mám prekrížené cez prsia. Hľadím na hladinu vody, ktorá sa nehýbe a počúvam ticho, ktoré okolo mňa vládne. Som na mestskej plavárni spolu s Kamilou, ktorá sa rozcvičuje kúsok odo mňa. Ticho pretína len jej hlasné dýchanie. Bazén sme si prenajali na dve hodiny, vlastne to zaplatil Kamilin otec, aby mohla trénovať. A ona mi dovolila ísť tiež, lebo vraj potrebujem prísť na iné myšlienky, čo je pravda, ale nechápem, odkiaľ to vie.

So svojimi pocitmi sa málokedy zverujem iným. Iste, sú to moje najlepšie priateľky, stále ma však prenasleduje pocit, že ony majú vlastne problémy a určite nepotrebujú aj tie moje. Asi som trochu uzavretá.

Chvíľu premýšľam, či som sa tak uzavrela do seba po Denisinej smrti, ale neviem si spomenúť. Na jednej strane si pamätám na každý jeden detail z toho obdobia, no na druhej mám pocit, akoby sa to všetko vzďaľovalo ako vlak odchádzajúci zo stanice.

Nakoniec po schodíkoch vojdem do bazéna. Voda je príjemne teplá, celú ma obklopuje a keď sa ponorím, dostane sa mi aj do uší. Plávanie je jeden z mála športov, ktoré mám rada. V žiadnom inom nevynikám, aj keď som sa o to párkrát pokúšala.

„Budeš tam stáť ešte dlho?" zavolám na Kamilu, ktorá rovnako ako ja pred pár minútami, stojí na okraji bazéna a pozerá kamsi pred seba. Predpokladám, že ako inokedy ma vníma len okrajovo a je ponorená do vlastných myšlienok. Niekedy premýšľam, nad čím tak horlivo uvažuje, no na nič neprichádzam. Nepýtam sa, pretože viem, aké to je, keď je niekto príliš otravný.

Zdvihne hlavu a usmeje sa. Vojde do vody a keď sa ocitne pri mne, štuchne ma do ramena. „Som rada, že si tu so mnou," povie a vyzerá dojato.

Tiež som dojatá a pravou rukou ju nemotorne objímem. Vyzerá divne, že sa objímame v ľudoprázdnom bazéne, ale neprekáža mi to.

„A teraz kto bude skôr na druhej strane!" vykríknem a napriek tomu, že dopredu viem, že sa mi v žiadnom prípade nepodarí vyhrať, vyrazím vpred.