Minulosť nezabúda

11

Rovnako ako všetci ostatní, neznášam pondelky. Tento však neznášam ešte o trochu viac, pretože vonku vytrvalo leje. Nie prší, ale leje tak veľmi, akoby malo pršať minimálne tri dni vkuse. Napriek tejto skutočnosti však sedím v školskej lavici. To, že vyzerám sčasti ako zmoknuté kura radšej vynechám, pretože by ma to len zbytočne rozčúlilo. Po mojej pravici sa nachádza Kamila, ktorá má pred sebou otvorený zošit z matiky a niečo si doňho zapisuje. Je do počítania taká zabraná, že všetko a všetkých vytrvalo ignoruje. Vrátane mňa.

Druhá vec, ktorú neznášam najviac na svete hneď po takomto počasí je práve matika. Nemala som také šťastie ako moja najlepšia kamarátka a do vienka som nedostala logiku, ani nič tomu podobné. Vlastne musím vynaložiť priveľké úsilie na to, aby som vôbec niektorý z tých príkladov na tabuli vypočítala. Potajomky občas nazriem do Kamilinho zošita a niečo opíšem, aby som vôbec niečo mala.

V skutočnosti sa však vôbec nezaoberám príkladmi, ktoré nám dal Polák, náš učiteľ matiky. Sledujem tváre mojich spolužiačok a potláčam smiech. Na jeho hodinách sa vždy dobre bavím, aj keď matiku nenávidím. Je totižto mladý. Svojím vekom sa približuje nášmu veku, odhadujem ho tak na dvadsaťpäť. A o tom, že je pekný a baby na ňom idú oči nechať, sa asi nemusím ani zmieňovať. Takmer na čele rebríčka je Simona. Sedí v prvej lavici a napriek tomu, že matike sa rozumie asi tak ako ja, horlivo počíta. Občas pri tom nezabudne smerom dopredu hodiť zvodný úsmev a zaklipkať mihalnicami.

Svoj smiech maskujem kašľom. Učiteľ sedí za katedrou, niečo zapisuje do triednej knihy a pohľady mojich spolužiačok si nevšíma. Chvíľkami zdvihne pohľad od svojich zápiskov a skontroluje, či sa nikto z nás nehrá s mobilom. A keď aj niekoho prichytí, ani ho nenapomenie. Vraví, že láska k matike sa nedá vynútiť. Naplno s ním súhlasím.

„Je niekto, kto vypočítal všetky príklady?" ozve sa zrazu.

Prvá ruka, ktorá vystrelí do vzduchu, patrí práve Kamile. Ostatné dievčatá ju prebodnú svojím vražedným pohľadom, pretože akonáhle ju učiteľ zbadá, vydá sa k nej až k našej lavici. Lenže ja ani Kamila nezadržiavame dych ako ostatné spolužiačky, ktoré ho považujú za stelesnenie anjela.

Na okraj zošita jej napíše veľkú jednotku a mne sa na tvári zjaví úsmev, pretože viem, že moja kamarátka si to naozaj zaslúži.

Následne sa ozve zvonček a my spolu s ním vychádzame z triedy sprevádzané zamračenými pohľadmi.

*

Dnešný pondelok nepatrí medzi najlepšie dni môjho života. Dosť že som ráno musela prežiť lejak a tiež matiku, akoby toho nebolo málo, moje drahé kamarátky sa rozhodnú poobede vydať do nákupného centra, ktoré mi svojou ozrutnosťou naháňa hrôzu. Vraj čo iné sa dá robiť v daždi. Mám chuť niečo sarkasticky odvrknúť, ale namiesto toho si len zahryznem do jazyka.

Viem, že moje námietky by ani jednu z nich nezaujímali a keďže by ma jednoznačne prehlasovali, len sklopím zrak a nasledujem ich až na autobusovú zastávku, ktorá je ich cieľom. Jediné plus je, že aspoň na chvíľu prestalo pršať.

Zastávka je ľudoprázdna, pretože všetci normálni ľudia radšej sedia v teple domova, akoby sa mali niekam presúvať autobusom. Len moje priateľky sú príliš akčné na to, aby sa vybrali domov a tak tu musím stáť a čakať spolu s nimi.

„Čo hovoríte na Poláka?" ozve sa Simona. Stojí len kúsok odo mňa a ruky ma prekrížené na hrudi. Prestupuje z nohy na nohu akoby sa už nemohla dočkať autobusu, ktorý má prísť o necelých päť minút.

Len myknem plecami, pretože mi akosi nie je do reči. V duchu si predstavujem svoju teplú posteľ, ktorá na mňa doma čaká a šálku horúceho čaju, ktorá by ma príjemne zahriala. Keď však znova otvorím oči, stále stojím na zastávke a hľadím na upršanú krajinu.