Minulosť nezabúda

15

Cesta do knižnice netrvá dlho. Nachádza sa len niekoľko ulíc od tej našej, takže o necelých desať minút už zdravím príjemnú knihovníčku sediacu za dreveným pultom. Nechodím sem veľmi často, napriek tomu viem, na ktorom mieste ma Kamila čaká. Nájdem ju presne tam, sedí úplne v zadnom kúte miestnosti, za obrovským regálom plnom kníh. Havranie vlasy jej voľne splývajú na chrbte, na kolenách jej tróni hrubá kniha, v ktorej so záujmom listuje.

„Ahoj," zdvihne pohľad od knihy a s úsmevom ma pozdraví.

„Ahoj," odvetím a drevenú stoličku od vedľajšieho stola si prisuniem k nej. Linoleum na podlahe pri tom nevydáva žiaden zvuk, takže si od ostatných čitateľov nevyslúžim zamračený pohľad. Zvalím sa na ňu a pohľad upriem na hrubý zväzok knihy. Encyklopédia histórie sveta.

„Myslela som, že by sme sa spolu mohli učiť na test z dejepisu, ktorý píšeme v stredu," mykne plecami a prstom ukáže na obal.

Súhlasne prikývnem, napriek tomu, že na blížiacu sa písomku som celkom zabudla. V duchu ďakujem vesmíru za to, že mám takú kamarátku ako je Kamila. Vždy poctivá, nezábudlivá a ochotná pomôcť. Dejepis je jeden z predmetov, ktoré mám celkom v láske. Niežeby som sa dobrovoľne učila na každú hodinu, ale učiteľka dejepisu je príjemná žena, ktorá svojich žiakov vie pochopiť. Je staršia, tesne pred dôchodkom, takže skúseností má až-až. Lenže dnes mi ani veci, ktoré súvisia s dejepisom, nejdú do hlavy. Myšlienky mi neustále zabiehajú k Martinovi a k nášmu stretnutiu v parku. Viem, že by som nad tým nemala príliš uvažovať, lenže práve on je prvým človekom, ktorému som dovolila dotknúť sa ma po dvoch rokoch bez toho, aby som cítila vyčítky svedomia, alebo strach.

Kamila si všimne, že sa niečo deje. Aj keď sa občas zdá, že je trochu z inej dimenzie, naopak, je veľmi všímavá. Hrubú knihu rýchlo zatvorí a pozrie na mňa. Jej takmer čierne oči sa do mňa zabodávajú, chce zistiť, čo sa deje.

„Si v poriadku? Neodpovedáš mi na otázky."

„Prepáč, len som sa trochu zamyslela," poviem a tvárim sa, akoby nič. Nechcem jej rozprávať o Martinovi, mám pocit, že keby som jej o tom povedala, chvíľkový pocit šťastia, ktorý sa rozplýva v mojej hrudi, zmizne akoby mávnutím čarovného prútika.

„Nemyslím si, že to bude tým," zamrmle a nespúšťa zo mňa svoj podozrievavý pohľad. Našťastie som na také pohľady zvyknutá, či už z domu, alebo práve od jednej z mojich najlepších kamarátok. Neuhnem pohľadom, ako by možno očakávala. Napriek tomu sa nemieni zmieriť s mojou odpoveďou a čaká na nejakú lepšiu.

„Dnes som bola u psychologičky."

„A? Čo povedala?"

„Nejde o to, čo povedala. Len som si uvedomila, že som si ju celkom obľúbila."

Neklamem. Narozdiel od iných mladých ľudí, ktorí navštevujú rôznych psychológov a prinajlepšom sa tvária, akoby im lekári zjedli obľúbenú večeru, prinajhoršom ich častujú nepeknými nadávkami, ja mám tú svoju celkom rada. Netvári sa, akoby zjedla všetku múdrosť sveta, práve naopak, snaží sa mi priblížiť, za čo si ju veľmi vážim. Nie vždy riešime len mňa a moje problémy, niekedy chce radu práve odo mňa, aj keď mi je jasné, že rady od psychicky narušeného dievčaťa nie sú práve najlepšie.

„Kde je tá Simona? Už tu mala dávno byť," hundre Kamila hľadiac na ciferník hodiniek na svojom zápästí. V momente, ako dokončí vetu obe zbadáme našu plavovlasú kamarátku náhliacu sa k nám. Cez plece má prehodenú čiernu kabelku, plavé vlasy zviazané vo vrkoči jej pri každom kroku trochu poskočia. Na sebe má biele nohavice a vzorovanú blúzku, ktorú som na nej ešte nevidela.