Minulosť nezabúda

8

Pípanie všemožných prístrojov napĺňalo inak tichú miestnosť. Moje viečka boli ťažké akoby boli z olova. Akonáhle sa mi podarilo otvoriť aspoň jedno oko, do hlavy mi vystrelila bodavá bolesť. Potlačila som vzlyk, ktorý sa dral spomedzi mojich pier a naprázdno preglgla.

Miestnosť nebola veľká, steny boli natreté na bielo a vzduch bol napáchnutý dezinfekciou. Okrem všetkých prístrojov, sa v nej nachádzala len jedna posteľ, na ktorej som práve ležala. Sama sebe som pôsobila zvláštne drobne, akoby som sa v nej strácala. Jediné, čo zabezpečilo, že môj plytký dych sa trochu upokojil, bolo moje vlastné pyžamo, ktoré som mala na sebe. Pripomenulo mi domov. Videla som rôzne hadičky, ktoré vychádzali z môjho tela, ktoré malo farbu podobnú tým štyrom stenám. Prostredníctvom kanyly mi do žíl prúdila neznáma tekutina z vrecúška zaveseného na stojane pri posteli.

Na okraji postele sedela mama. Vyzerala strhane, pod očami mala tmavé kruhy a pery poklesnuté viac než inokedy. Prameň vlasov, ktorý sa jej uvoľnil z vrkoča, jej padal do čela. Na sebe mala obyčajné tričko a rifle. Nohy mala prekrížené a pohľad upierala von oknom.

„Hana," vydýchla. Jej hlas bol zmesou nesmiernej úľavy a ľútosti, ktorú sa snažila skrývať. Bol zvláštne sfarbený, akoby len pred chvíľou plakala. Natiahla ku mne ruku a dotkla sa mojej, v ktorej nebola kanyla. Narozdiel od tej mojej, bola studená.

„Mami," podarilo sa mi zo seba dostať po chvíli. Moje ústa pripomínali Saharu a jazyk spolupracoval len veľmi ťažko. Oči som držala otvorené len kvôli obrovskej námahe, ktorú som vynaložila. Sťažka som preglgla.

„Si v poriadku?"

Som v poriadku? Pri pohľade na moje telo, to tak nevyzeralo. Ani bolesť hlavy, ktorá ešte stále nezmizla, tomu nenasvedčovala. Rozhodne som nebola v poriadku. Prečo som teda zo seba dostala slabé prikývnutie?

Keď máte niekoho radi, nechcete mu pridávať ďalšie starosti. Nechcete vidieť ten smutný zachmúrený výraz na jeho tvári, práve naopak, urobíte všetko pre to, aby ste ho videli šťastného. Aj keď to znamená dostať zo seba menšie či väčšie klamstvo. V mojom prípade to bolo to najväčšie klamstvo v histórii mojich klamstiev. A to ich bolo už viac než dosť.

Moju ruku ešte stále kŕčovito zvierala v tej svojej, akoby mala pocit, že keď ma pustí, tak odídem. Nemala som kam. Všetky tie hadičky ma pripútavali k posteli, takže som sa nemohla ani len pohnúť, nieto pokúsiť sa vstať. Pohľad mala zvláštne sklený, čo spôsobovalo, že hrča, ktorá mi navrela v hrdle, stále rástla, až nadobúdala gigantické rozmery.

„Zavolám lekára," povedala a skôr, než som stihla niečo dostať spomedzi suchých pier, zmizla za dverami a nechala ma samu.

Keď som v nich o niekoľko minút zbadala stáť otca, dych sa mi zadrhol a slzy, ktoré som dovtedy úspešne zadržiavala, si našli svoju cestu. Bol zlomený. Nie tak ako mama, pretože tá sa ešte stále snažila tváriť vyrovnane, ale svojím vlastným spôsobom. Plakal. Slzy sa mu rinuli dolu tvárou v drobných pramienkoch a smútok, ktorý z neho vyžaroval, vsiakol do nás všetkých. Vo vlasoch, v ktorých sa mu kde-tu zaleskla šedina, chýbal gél, takže mu trochu padali do čela. Vyzeral ako obyčajný muž, ktorý má strach, že príde aj o druhú dcéru. A to som si myslela, že im to svojím odchodom uľahčím.

V tom momente sa spomienky, ktoré sa mi podarilo zahnať do úzadia, vrátili svojou plnou silou. Napriek tomu, že mi šlo roztrhnúť hlavu, poddala som sa im, pretože som vedela, že ich ďalej potláčať už nemôžem. Znova som videla tabletky v mojej dlani, cítila chuť alkoholu na suchých perách a slzy stekajúce po mojich lícach. Opäť som nemohla dýchať kvôli železnej ruke, ktorá zvierala moje pľúca ako v okovách, takže som lapala po troške vzduchu, ktorým by som ich mohla naplniť. Počula som baladu, ktorú akýsi muž spieval z hĺbky svojej duše a predstavovala si, že sa možno cíti ako ja. Chcela som ubezpečiť samú seba, že na svete je viac ľudí, ktorí chápu moju bolesť. Ktorí vedia, aké je to stratiť blízkeho človeka a ktorí si možno prežili ešte niečo horšie. Chcela som len vedieť, že v tom nie som sama. To, že od tých, ktorí mi chceli pomôcť, utekám, som si neuvedomovala.

Bolo odo mňa sebecké myslieť si, že sa mojou smrťou všetko vyrieši. Že tým nájdem pokoj pre seba, ale najmä pre svojich rodičov, ktorí by už ďalej nemuseli žiť s pocitom, že stratili tú lepšiu dcéru. Chcela som im to len uľahčiť a namiesto toho som len všetko zhoršila. Ako vlastne vždy.

Spolu s mamou si každý sadli na jeden kraj postele. Boli tak veľmi blízko. Keď som videla ich utrápené tváre, išlo mi roztrhnúť srdce. Bolesť hlavy som ignorovala, pretože to, čo som cítila vo svojom vnútri, bolo oveľa horšie. Výčitky svedomia, ktoré najprv vzbĺkli ako malá iskierka, no postupom času naberali na sile, až spolu s nimi horelo všetko. Cítila som sa, akoby ma upaľovali zaživa.

Nepýtali sa. Žiadne otázky typu -Prečo si to urobila?-, čo som si od nich naozaj vážila. Veď čo som im mohla povedať? Dokázala by som zo seba dostať pravdu? Dokázala by som priznať, že som sa celé tie roky v našej rodine cítila len ako piate koleso na voze? Že som po celý ten čas žiarlila na vlastnú sestru, ktorá bola vo všetkých oblastiach stelesnením dokonalosti?

Bola som príliš slabá a vyčerpaná na takéto rozhovory. Len ich prítomnosť ma oberala aj o posledné zvyšky energie, ktorými moje telo ešte disponovalo, pretože čím bližšie boli, tým bol oheň, ktorý horel v mojom vnútri, väčší. Netušila som, či to, čo cítim, sa niekedy zmení. Či niekde v mojom vnútri nebude už navždy horieť plameň plný ľútosti a výčitiek. Či sa dokážem pozrieť do očí svojim kamarátom, ľuďom, ktorým som bezpodmienečne verila a či sa oni dokážu pozrieť do očí mne.

Klamala by som, ak by som povedala, že som nemala strach. Pravdou bolo, že som sa ničoho nebála viac. Všetky tie vyčítavé a nechápavé pohľady ľudí, ktorí ani zďaleka nemohli tušiť, aké boli dôvody môjho správania a ako som sa v skutočnosti cítila. Nikto to nechápal, pretože som to nechápala ani ja sama. Nechcela som vidieť ľútosť vpísanú v ich tvárach ani snahu pomôcť mi. Pretože som vedela, že by to bolo márne. Už navždy budem to dievča, ktorému zomrela sestra a ktoré sa kvôli tomu pokúsilo o samovraždu. Neúspešne.

Nikto z nás to nevyslovil nahlas. Oni preto, lebo sa báli a ja kvôli tomu, že som im nechcela pridávať viac bolesti. Ak sa to teda vôbec dalo. V tichosti sedeli vedľa mňa, obaja zvierajúc jednu moju ruku v tých svojich. Keď som pozrela na jedného alebo druhého, obaja sa snažili vyčariť úsmev, no ani raz im to nevyšlo. Ich úsmevy boli asi také úprimné ako úsmev klauna v cirkuse. No aj tak som si to vážila.

„Mala by si oddychovať," ozvala sa mama po nekonečne dlhej chvíli ticha, ktorú sa nesnažil vyplniť ani jeden z nás.

Pravdou je, že som bola unavená viac než hocikedy predtým, ale nechcela som zavrieť oči ani na minútu. Akoby som sa bála, že keď to urobím zistím, že to bol len sen a v skutočnosti sa môj plán vydaril. Nechcela som zomrieť. V skutočnosti som nechcela zomrieť nikdy, ale v tej chvíli som nevidela iné východisko zo situácie, v ktorej som sa ocitla. Videla som len jednu možnosť, len jedny dvere, ktoré ma odtiaľ mohli dostať. V skutočnosti ich bolo viac, no ja som si ich nevšimla. Alebo som si ich všímať nechcela.

Sama som nevedela, ako to je naozaj, ale akonáhle som precitla a videla tváre svojich rodičov plné smútku a bolesti, ani som to vedieť nepotrebovala. Nerozumeli sme si tak ako si so svojimi rodičmi rozumeli niektorí moji rovesníci, ale to neznamenalo, že ma mali radi menej. Svoje city len nedávali najavo a ja som to musela pochopiť.

„Mama má pravdu," podporil ju otec a tento raz jeho úsmev vyzeral úprimne. Vtisol mi pusu na vlasy a mne nezostávalo nič iné, len poslúchnuť.

„Oci?"

„Keď sa zobudíš, budeme tu."