Minulosť nezabúda

16

Nasledujúca streda nepatrí medzi moje najlepšie dni. Avšak ráno, v momente, keď vchádzam do budovy školy cez veľké masívne dvere, ktoré sú otvorené dokorán, o tom ešte neviem, takže sa tvárim asi ako každé iné ráno. Usilovne sa snažím držať oči otvorené a nevyzerať ako múmia, ktorú práve vykopali veľmi usilovní  archeológovia kdesi v Egypte. Potláčam zívanie, ktoré ma premáha v pravidelných intervaloch a odomknutie zámku na skrinke mi trvá dlhšie ako obyčajne. Podarí sa mi to až na druhý pokus.

O necelé dve minúty, práve keď zatváram svoju skrinku dorazí Simona, ktorú identifikujem podľa jej fučania. Nestíha, rovnako ako každý iný bežný školský deň, takže ma to vôbec neprekvapuje. Jej pohľad, ktorým ma skenuje zisťujúc, či som tiež rozhodená, ma prinúti uškrnúť sa.

„Znova nezvonil budík?"

„Predstav si, nechtiac som ho nastavila o pol hodinu neskôr. Nechcem vidieť, ako vyzerajú moje vlasy. Keby dnes nemáme taký ťažký deň, ver tomu, že neprídem."

Na jej vlasoch by nikto nespoznal, že vyzerajú inak ako inokedy. Teda, ja rozhodne nie. Znova jej voľne splývajú na chrbte a každý jeden z nich je presne na svojom mieste, akoby sa aj oni báli svojej majiteľky.

Zločinom našej milej pani riaditeľky, alebo niekoho, kto zostavil náš rozvrh, bolo, že v stredu prvú hodinu máme fyziku. Fyziku vo fyzikálnom laboratóriu s tou najprísnejšou učiteľkou, ktorá na škole kedy učila. Už dlhšie mám podozrenie, že tyranizuje žiakov aspoň päťdesiat rokov a ešte stále sa nechystá do dôchodku napriek tomu, že už celé roky má naň právo. Nechápem, prečo nesedí doma na zadku a netýra svoje vnúčatá, alebo aj pravnúčatá, ak nejaké má. Namiesto toho som práve ja tá, ktorá musí hneď ráno listovať v hrubej čiernej učebnici niečo o vlnení a šírení vlnenia, aj keď nemám ani potuchy, o čom vlastne čítam.

Keďže do laboratória prichádzame ako posledné, je takmer úplne plné, len úplne vpredu sú voľné dve posledné miesta. Potichu sa prederieme až dopredu, pričom si Simona neodpustí nejakú poznámku. Sedím pri okne, takže to vlastne nie je až také zlé. Jedinou nevýhodou je, že svoj zrak nemôžem ani na chvíľu odtrhnúť od nepríjemnej učiteľky, pretože ma stále hypnotizuje svojím orlím pohľadom. Mobil radšej nechávam v útrobách svojej tašky, pretože by som oň hravo prišla. Hodina prebieha celkom hladko, až začínam mať dokonca pocit, že ju prežijem bez ujmy na zdraví. Hlúposť.

Práve keď očami hypnotizujem nástenné hodiny a rátam, že do zvonenia zostáva ešte dvanásť minút, začne rozdávať nejaké papiere. Od prekvapenia sa mi rozšíria zrenice. Horúčkovito premýšľam, o čom boli naše posledné hodiny a okrem názvu kapitoly na nič neprichádzam.

„Na vypracovanie máte desať minút. Koniec roka sa nezadržiteľne blíži a ja takto aspoň zistím, či si známky, ktoré máte, naozaj zaslúžite," povie.

Na chvíľu mám dokonca pocit, že sa víťazoslávne usmieva, pretože všetkým dvadsiatim siedmim ľuďom v miestnosti je jasné, že táto písomka nedopadne dobre pre nikoho z nás.

Očami hypnotizujem papier s dvoma zadaniami, ktoré obsahujú len niekoľko krátkych viet. Periférnym videním pozorujem niektorých spolužiakov, ktorí sa usilovne pustili do písania a premýšľam, prečo nie sú rovnako bezbranní ako ja. Snažím sa zadanie preložiť do svojho jazyka, avšak neúspešne. Aj po piatich minútach mám pocit, akoby boli napísané po čínsky a ja som po čínsky nikdy nevedela povedať ani slovo.

Napokon, keď do konca hodiny zostáva len zopár zanedbateľných minút, sa pustím do písania. Neuvažujem nad slovami, ktoré vznikajú predo mnou, ani nad tými žalostnými číslami, ktoré sa určite ani trochu nebudú zhodovať s výsledkami mojich spolužiakov. Aspoň som však niečo napísala.