Minulosť nezabúda

9

Som práve sama doma, keď od susedov znova začujem krik. Tentoraz to však nie je krik ako naposledy. Tentoraz začujem zvuk rozbíjajúceho sa skla a nadávky rôzneho typu. Napriek tomu, že sa celá trasiem od strachu, ucho pritisnem na vchodové dvere, aj keď krik muža je taký hlasný, že by ho počul snáď i hluchý. Premýšľam, čo za zviera to musí byť, keď takto vrieska po matke svojho dieťaťa alebo po samotnom dieťati. Čo zlé musela urobiť tá žena, že za to počúva samé škaredé slová, ktoré sú snáď horšie ako fyzické útoky. Chvíľu uvažujem nad tým, že zavolám políciu, ale potom svoj nápad rýchlo zavrhnem. Zbabelo sa tvárim, že sa nič nedeje rovnako ako ostatní susedia, ktorí to musia počuť tiež.

My ľudia sme naučení starať sa len o seba a svoje problémy. Akonáhle sa niečo dozvieme o problémoch iných, hľadáme výhovorky, prečo by sme sa do toho miešať nemali. Prečo je lepšie tváriť sa, že je vlastne všetko v poriadku a venovať im svoje falošné úsmevy a pár rád, o ktorých vieme, že aj tak nepomôžu.

Asi o hodinu, keď už všade navôkol vládne ticho, si uvedomím, že som dnes nemala vlastne nič v ústach. A keďže viem, že od rodičov sa obeda nedočkám, nezostáva mi nič iné, len zobrať peňaženku a potichu vykĺznuť z bytu. Asi však nie som až tak potichu, pretože skôr, ako stihnem rýchlo zbehnúť po schodoch, sa dvere oproti potichu otvoria.

Premýšľam, že sa neobzriem, avšak potom mi to príde zbabelé a tak sa pomaly otočím.

Stojí tam Martin, ruky má zastrčené vo vreckách nohavíc a pohľad má akýsi sklený. Vyzerá duchom neprítomne napriek tomu, že keď ma zbadá, pery vykriví do nejakej napodobeniny úsmevu, ktorá spôsobí, že sa v mojom vnútri na chvíľu rozľahne príjemné teplo. Snažím sa mu ho opätovať, avšak keď vidím, že ten jeho povädne po pár sekundách, napokon sa oň ani nepokúšam. Vyzerá zranene. Nie navonok, pretože na tvári nevidím ani jedinú stopu po hádke, ktorá sa predtým odohrala u nich doma, nemusím však byť vyučený psychológ, aby som videla, že ho to trápi. Potlačím nutkanie pristúpiť k nemu, ruky ovinúť okolo jeho krku a chlácholivo ho objať. Povedať mu, že všetko bude v poriadku, aj keď tomu sama neverím. Pretože kamaráti tu niekedy nie sú na to, aby povedali krutú pravdu, ktorá bolí, ale aby vás len vypočuli a sľúbili, že všetko zlé prejde.

Nič z toho však neurobím. Naďalej stojím pred dverami nášho bytu, len pár metrov od neho a mlčím, pretože neviem, čo povedať.

„Počula si to, však?" ozve sa napokon ako prvý po nekonečne dlhých sekundách ticha, ktoré sa mi zdali dlhé ako hodiny.

So sklonenou hlavou skúmajúc špičky svojich topánok, krátko prikývnem. Musí mať ťažké pozerať sa do očí všetkým susedom, ktorí niekedy počuli vyvádzanie jeho otca. Tiež by mi to bolo nepríjemné, preto sa snažím vyhýbať očnému kontaktu.

„Nechcem sa o tom rozprávať," povie a narozdiel odo mňa nehľadí do zeme. Cítim jeho pohľad, ktorý kĺže po mojom tele zaodetom v jednoduchých rifliach a tenkej bunde.

Vypustím dlho zadržiavaný vzduch z pľúc a znova sa zhlboka nadýchnem. Tiež sa o tom nechcem rozprávať, pretože netuším, čo by som mala povedať, aby to neznelo len ako otrepaná fráza, ktorá vlastne nič neznamená. Nechcem, aby si myslel, že ho ľutujem, pretože ľútosť zjavne nepotrebuje. A navyše sa bojím, že by sme sa dostali k téme ja, pretože téma ja zahrňuje všetko, čo sa takmer pred dvoma rokmi stalo. Nie som pripravená o tom hovoriť. Nie som pripravená hovoriť o tom s ním.

„Radšej mi povedz, kam si sa vybrala."

„Do obchodu," odvetím a na znak toho, že vravím pravdu, vyjadrí svoj súhlas aj môj žalúdok.

„Ak ti to nevadí, rád by som sa pridal."

Nenamietam, pretože potrebujem nejaké rozptýlenie a Martin je jeden z mála ľudí, ktorí majú tú špeciálnu schopnosť rozveseliť ma a spôsobiť, že sa aspoň na malú chvíľu cítim ako normálny človek. Akoby z mojej mysle vymazal všetky zlé spomienky na minulosť a ja vidím len budúcnosť, ktorá je náhle svetlá. Vlastne žiari viac ako ohňostroj na Silvestra.

Ako prvá zbehnem dolu schodmi a on ma potichu nasleduje, stále zabratý do vlastných myšlienok, ktoré asi tiež nie sú veľmi príjemné. Mám pocit, že dnes by som mala byť ja tá, ktorá bude vytvárať dobrú atmosféru, avšak nie som si istá, či som toho schopná. Nikdy som nikoho neutešovala, vždy som bola utešovaná ja.

Vonku je konečne trochu teplejšie a tak si rozopnem bundu, ktorú mám prehodenú cez plecia. Spomedzi mrakov vykúka zubaté slniečko, ktorého lúče síce nie sú také teplé ako v letných mesiacoch, no napriek tomu hrejú. Alebo ma hreje prítomnosť Martina?

„Ako sa máš ty?" spýta sa predtým, ako si do úst vloží žuvačku a jednu ponúkne aj mne. Vďačne si ju vezmem a napodobním ho.

„Dobre," odvetím, čím prekvapím samu seba. Pretože tentokrát to nie je len otrepané slovo rovnako ako fajn - ktoré použijete vtedy, keď o svojich pocitoch nechcete hovoriť - tentokrát to totiž myslím vážne. Po všetkých tých dňoch, keď som sa cítila ako sivá myška a poddávala sa depresii, ktorá sa stala mojou najvernejšou priateľkou, sa naozaj cítim dobre. Nie skvelo alebo úžasne, len dobre. Ale to pre mňa znamená naozaj veľa.

„Vlastne som spala dlhšie ako zvyčajne, takže raňajky som zmeškala vlastnou vinou. Mám jeden z tých dní ničnerobenia, ktoré moje telo napĺňajú novou energiou."

„Som rád, že sa máš fajn," usmeje sa tým svojím úprimným úsmevom, ktorý ma oberá o všetok zdravý rozum a ja mám čo robiť, aby som nespadla z nôh. Od neho totiž táto klišé veta vôbec neznie ako klišé. Práve naopak. Akoby po dlhej dobe prišiel niekto, kto sa o mňa naozaj zaujíma. Nie povrchne, že sa spýta ako sa mám a v skutočnosti ho vôbec nezaujíma čo odpoviem.

Potlačím nutkanie spýtať sa ho, čo robil on, pretože pravdepodobne viem, čo bolo náplňou jeho práce. A že to zrovna nebola príjemná práca. Čeliť otcovi, ktorý je viac než len nahnevaný, musí dať človeku zabrať.

Supermarket sa nachádza len pár ulíc od našej bytovky, takže cesta nám trvá len niekoľko zanedbateľných minút. Pravdou je, že keby idem sním, mohol by byť vzdialený aj desať kilometrov, ktoré by som hravo zdolala. Zatiaľ čo prechádzam pomedzi všetkých ľudí, ktorí sa rozhodli vybrať sa na nákup v rovnakom čase, on sa pomedzi nich snaží prekľučkovať aj s nákupným košíkom tlačiacim pred sebou. Nepremýšľam nad tým, po čo som sem pôvodne prišla, som odhodlaná urobiť väčší nákup, ktorý vydrží viac ako jeden deň. Keď mám takého pomocníka, treba to využiť.

O necelých štyridsaťpäť minút vychádzame von s úsmevmi na tvári– ja preto, že som konečne urobila to, čo som si zaumienila, on preto, lebo nakupovať so ženou je niekedy naozaj veľmi únavné. Kráčam s prázdnymi rukami, pretože ako správny chlap vzal igelitku skôr ako som vôbec stihla namietať.

„Som gentleman," povedal a tým ma nadobro umlčal.

Potichu kráčam po jeho boku a tvárim sa, že nevidím napnuté žily na jeho pravej ruke. V skutočnosti mi však k nim pohľad ubieha čoraz častejšie a ja mám čo robiť, aby som k nim bezmyšlienkovito nenatiahla ruku a neprešla po nich prstami. Nespomínam si na to, žeby niekedy vyzeral tak mužne. Pravdepodobne cvičí. Pomaly, ale isto sa blížime k našim domovom a či sa mi to páči, alebo nie, viem, že o chvíľu sa naše cesty rozídu. Keď s niekým rada trávim čas, nerada ho opúšťam.

„Stalo sa niečo?" pýta sa, keď si všimne môj zachmúrený výraz, o ktorom som ani nevedela, že vystriedal ten spokojný.

„Nie, nič."

„Asi sa budeme musieť rozlúčiť, pretože musím ísť do práce."

„Kde pracuješ?"

Keď zistím, že pracuje vo vedľajšom meste v akejsi firme a namiesto toho, aby si pred prácou oddýchol, pomáha mne, trochu ma to dojme. „Ani nevieš ako veľmi som ti vďačná."

„To nestálo za reč, potreboval som sa trochu odreagovať."

„Musím ti to nejak vynahradiť."

„Čo tak raňajky zajtra?"