Minulosť nezabúda

17

Po asi pätnástich minútach, keď ma už neznesiteľne bolí zadok, začujem na schodoch kroky. S nádejou, že je to jeden z mojich rodičov vstanem, no napokon zazriem tmavú šticu vlasov, ktorá rozhodne nepatrí môjmu otcovi. O pár schodov podo mnou stojí Martin, ruky má schované vo vreckách nohavíc a v očiach sa mu zračí prekvapenie. Nečakal, že budem sedieť na schodoch rovnako, ako som ja nečakala, že práve teraz pôjde domov.

„Hana, stalo sa niečo?" spýta sa starostlivo a rýchlymi krokmi prekoná vzdialenosť, ktorú predstavuje tých niekoľko schodov, ktoré nás od seba delia. Sadne si na voľné miesto vedľa mňa a svojou rukou sa dotkne tej mojej.

Mám chuť povedať mu všetko. Že sa okolo mňa opäť rúcajú steny, ktoré som vlastnoručne vybudovala, že šťastie je prchavá záležitosť, ktorej sa jednoducho nedá veriť a že celý môj život je jedna vtipná fraška, na ktorej sa nikto nesmeje. Namiesto toho si ale len hryziem vnútornú stranu líc, čím sa snažím zastaviť slzy, ktoré sa mi hrnú do očí. Snaha zastaviť vzlyk, ktorý sa napokon predsa len vyderie spomedzi mojich pier, je avšak neúspešná. V očiach ma štípu slzy, ktoré si razia cestu na povrch a je im úplne ukradnuté, že pred ním nechcem plakať. Dlho som neplakala. Pravdepodobne sú to už celé mesiace, možno rok, nie som si istá. Preto sa hnevám, že práve teraz nastáva tá chvíľa, kedy to zo seba všetko potrebujem dostať. Práve keď tu je on.

Jemu to však nevadí. Nie je z tých, ktorí by sa mi začali posmievať kvôli tomu, že mi po lícach začínajú tiecť teplé potôčiky sĺz, nie je z tých, ktorých by plačúce a navyše zmoknuté dievča na schodoch, vydesilo. Snažím sa to zastaviť. Naozaj. Všetky svoje bunky sústredím len na to, aby som došľaka už prestala plakať, pretože mám pocit, že keď neprestanem, zdvihne sa a zmizne v útrobách svojho bytu bez toho, aby sa vôbec obzrel.

Lenže napriek tomu, že neprestávam, on naďalej sedí vedľa mňa bez toho, že by spravil čo i len jediný pohyb. Pozerá na mňa trochu vydesene, v očiach sa mu zračí niečo ako strach, ale neodchádza. A to si vážim.

Dokonca ku mne natiahne ruku a ja sa jej dotknem. Tú svoju mám mokrú od vlastných sĺz, ktoré som sa snažila zotrieť jej chrbtom, ale nevyzerá, že by mu to vadilo. Stískam mu ju tak pevne, akoby od toho závisel celý môj život. Tá časť pred jej smrťou, ktorá zahŕňala pojašenú Hanu plnú snov a nenaplnených ideálov a tiež tá po tom, kedy som mĺkva, zadumaná a občas trochu vystrašená. Nesťažuje sa, mlčí rovnako ako ja, pretože sa pravdepodobne bojí pýtať. Nie, nebojí sa pýtať, bojí sa mojich odpovedí. Určite si myslí, že som niečo ako časovaná bomba, ktorá po celý ten čas tikala v byte oproti a všetci čakali, kedy vybuchne. Na ten moment, kedy nastane explózia, ktorá zasiahne všetkých ľudí v mojej bezprostrednej blízkosti.

A tá explózia prichádza. Nemôžem povedať, že nečakane, pretože to by bol priveľký paradox. Lenže prichádza práve v tej najnevhodnejšej chvíli, akoby život ešte viac potreboval zasmiať sa mi do tváre.

„Prečo sedíš pred dverami?" spýta sa Martin po chvíli, ktorú narúša len moje vzlykanie a aj to postupne ustáva.

„Nemám kľúče a naši sa vrátia bohviekedy."

„Môžeš na nich počkať u nás," ponúkne sa veľkoryso a napriek tomu, že je to od neho naozaj milé, mám chuť razantne zavrtieť hlavou. Znamenalo by to ďalší krok v našom tak trochu rozpačitom vzťahu, ďalší krok smerom do neznáma, ktoré predstavuje príliš veľké riziko. Znamenalo by to vydať sa niekam, odkiaľ len veľmi ťažko vedie cesta späť, ak vôbec.

Aj keď mi v hlave víria všelijaké myšlienky a dôvody, prečo to nie je dobrý nápad, nakoniec prikývnem, pretože ma skutočne nebaví sedieť na špinavých schodoch a rumázgať. Nasledujem ho až k dverám, pred ktorými sa vyzujem, pretože nechcem riskovať, že moje topánky u nich doma zanechajú drobné mláčky. Vlasy mám ešte stále mokré, aj keď už výrazne menej a už neplačem. Namiesto toho si papierovou vreckovkou utieram nos a trochu rozpačito sa obzerám navôkol. Uplynulo už veľa rokov, odkedy som tu bola naposledy. Naposledy tu na chodbe stálo asi sedemročné dievčatko, ktoré to tu poznalo. Vedelo, ktorým smerom sa má vydať, ak sa chce dostať do Martinovej izby a ktorým, keď chce jeho mame pomôcť s tým výborným jablkovým koláčom. Teraz stojím trochu zmätená, pretože spomienky v mojej mysli vybledli podobne ako vybledne stará fotka. Sú rozmazané a preto len nasledujem Martina, ktorý na mňa čaká.