Minulosť nezabúda

12

Spolu so Simou sedíme za naším kuchynským stolom a v rukách zvierame šálky, z ktorých stúpa para. Moja je biela s červenými bodkami, moja obľúbená, z ktorej pijem vždy všetko, jej som dala obyčajnú z maminej sady kuchynských šálok, ktorých má nesmierne veľa. Bezmyšlienkovito miešam horúce kakao a tvárim sa, že počúvam Simonino nezmyselné džavotanie. Ani sama neviem, kde vlastne mysľou som. Rozhodne to však nie je práve tam, v kuchyni, aj keď by malo.

Mama stojí pri kuchynskej linke a čaká, kým jej kávovar dá to, čo očakáva. Rukami sa opiera o dosku a hlavu má sklonenú. Rovnako ako ja, nevyzerá, že by počúvala.

„Zdáš sa mi duchom neprítomná," preruší Simu práve mama zatiaľ čo si zalieva kávu, bez ktorej by pravdepodobne neprežila žiaden deň. Je na nej závislá asi tak veľmi, ako som ja na čokoláde alebo gumených medvedíkoch, takže jej to veľmi nezazlievam.

Pozriem na ňu unavenými očami a mierne zdvihnem jedno obočie. Pravdou je, že duchom neprítomná som už niekoľko rokov. Vlastne si nepamätám, že by som niekedy bola prítomná. Preto nechápem, na čo naráža.

„Vyzeráš zvláštne," pokračuje, keď zbadá môj nechápavý pohľad, ktorý vysielam jej smerom. V tej chvíli ani trochu netúžim po tom, aby sa začala hrať na milujúcu matku a vypytovať sa, čo sa so mnou deje.

Keď súhlasne prikyvuje aj Simona, ktorá je už celé dve minúty ticho, zmätene rozhodím rukami. Takmer pri tom vylejem svoje kakao, čo by bola naozaj škoda. Netuším, čo povedať. Nezdá sa mi, že by som bola iná ako inokedy a tak si radšej horúci okraj šálky priložím k perám a doprajem si poriadny glg, ktorý mi popáli jazyk. Aspoň sa môžem vyhovoriť, že kvôli nemu nemôžem rozprávať.

„Mám pocit, že sa viac usmievaš," povie mama a rukami si uhladí okraj úzkej sukne siahajúcej po kolená. Predstavujem si samu seba s úsmevom na perách, ktorý by nevyzeral strojene a trápne. Ku ktorému by som sa nemusela premáhať a ubezpečovať samu seba, že tým, že pery vykrivím do aspoň malého úsmevu, nerobím nič zlé. Musím priznať sama pred sebou, že v poslednej dobe sa to možno zopárkrát stalo. Možno som sa skutočne usmiala bez toho, že by som si to vôbec stihla uvedomiť. Takých chvíľ však bolo žalostne málo.

„Možno je to kvôli tomu chalanovi," ozve sa Simona a svoju šálku trochu prudšie položí na stôl. Fľochnem na ňu pohľadom a zrazu sa mračím tak silno, že môžem cítiť vrásku, ktorá sa mi vytvorila medzi obočím. Nechápem, na čo práve toto vyťahuje pred mamou.

„Akom chalanovi?" spýta sa a na moje veľké prekvapenie si sadá vedľa mňa a rukou mi prechádza po predlaktí. Ako starostlivá matka, ktorá bezhranične miluje svoje dieťa a chce preň len to najlepšie. Nemôžem tvrdiť, že moja taká nikdy nebola, ale s istotou môžem tvrdiť, že to nikdy nedávala najavo. A to bolelo. Bolela nevedomosť, ktorá stále zvierala moje vnútro. Zaujíma sa o mňa moja mama alebo jej je skutočne jedno, čo sa so mnou deje?

„Vašom susedovi predsa," povie Simona veľavýznamne. V tej chvíli by som jej najradšej ústa zapchala kuchynskou utierkou, aby viac nemohla povedať ani slovo. Ovláda ma hnev, takže musím kontrolovať svoje ruky, ktoré sa začínajú triasť. Pohľadom sa jej stále snažím dať najavo, nech už konečne drží jazyk za zubami, ale ona si ma vôbec nevšíma. Ignoruje ma, akoby som tam vôbec nebola a ona práve hovorila mojej mame, čo sa so mnou deje.

„Našom susedovi?" odvetí mama, ktorá svoj pohľad stále upiera na mňa. Akoby si myslela, že čím dlhšie sa na mňa bude pozerať, tým hlbšie bude vidieť do mojej uzamknutej duše, do ktorej nikdy nechcela vstúpiť. Tak prečo práve teraz?

Po chvíli ticha, ktoré nás obklopuje, si uvedomím, že práve ja som tá, ktorá by mala niečo povedať a uviesť všetky povedané skutočnosti na pravú mieru, aby nenastala ešte väčšia katastrofa. Zhlboka sa nadýchnem a snažím sa v hlave sformulovať všetky myšlienky do jednoduchých viet.