Minulosť nezabúda

13

*

O pár minút už sedíme na schodoch bok po boku a chrbtami sa opierame o stenu, ktorá by súrne potrebovala nový náter. Urýchlene som na seba hodila tepláky, umyla si zuby a dúfala, že Martin obraz mňa v pyžame v hlave nebude mať ešte dlho. Vlasy som si rýchlo zopla prvou gumičkou, ktorú som našla pohodenú na stole. Do zrkadla som sa radšej nepozrela, pretože potom by som panikárila ešte viac.

„Ako si vedel, že nie som v škole?" položím mu otázku, ktorá mi v hlave vŕta dobrých päť minút.

„Nevedel. Ale povedal som si, že za pokus nič nedám."

V ruke zvieram balíček gumových medvedíkov, ktorý som schmatla cestou. Postupne si jeden za druhým vkladám do úst a zároveň ponúkam aj jeho. Bez tých farebných cukríkov si neviem predstaviť život. Napriek tomu, že nie sú práve zdravé.

„Prečo si zostala doma?"

Tentoraz je on ten, kto sa pýta a ja horúčkovito rozmýšľam nad odpoveďou. Dnes sa mi proste zdalo, že sa steny približujú viac než inokedy? Úzkosť, ktorá napĺňa moje srdce nabrala ešte väčšie rozmery?

„Nemala som náladu," poviem napokon a dúfam, že sa uspokojí s mojou nedostačujúcou odpoveďou a viac sa pýtať nebude.

„Vždy zostávaš doma keď nemáš náladu?"

„A čo ty?"

„Dnes mám voľno."

Napriek tomu, že rovnako ako ja má na sebe staré tepláky a čierne vlasy nemá upravené tak ako inokedy, nemôžem z neho spustiť zrak. Vyžaruje z neho niečo, čo vždy upúta moju pozornosť. Niečo, čo ma núti zamestnávať svoje myšlienky ním viac, než by bolo nutné. Pohľad, ktorý mi venuje spôsobuje drobné zimomriavky na mojej odhalenej pokožke a ja náhle ľutujem, že som si nedala tričko s dlhým rukávom. Keď ho neodvráti ani po dlhšej chvíli, do líc mi vstupuje červeň. Cítim, akoby som sedela príliš blízko pri ohni. Sklopím zrak a prameň vlasov si zastrčím za ucho.

„Premýšľala si niekedy nad tým, aké by to bolo, keby si sa narodila niekde úplne inde?"

„Ako to myslíš?" spýtam sa a trochu sa od neho odtiahnem, pretože jeho blízkosť narúša môj osobný priestor a ja nie som zvyknutá, že je niekto tak blízko.

„Ja nad tým premýšľam často. Keby som sa bol narodil niekde inde, možno by som nemusel pracovať od svojich šestnástich. Možno by som žil v nejakej vile na okraji mesta a bol rovnako rozmaznaný chalan akých sú tisíce."

„Nemyslím, že by som chcela byť rozmaznané dievča z bohatej rodiny."

„Ani ja nie. Len ma niekedy unavujú všetky tie hádky kvôli peniazom," vzdychne a tvár si na chvíľu skryje do dlaní.

Netuším čo povedať, pretože naši sa kvôli peniazom nikdy nehádali. Oni sa vlastne nehádali vôbec. Navonok vyzerali ako šťastný pár, u ktorého láska nevyprchala. Málokto vedel, ako je to v skutočnosti. Ak sa vôbec niekto našiel. Moji rodičia boli skvelými hercami a túto ich jedinečnú schopnosť zdedila aj Denisa. Len ja som bola akousi čiernou ovcou rodiny, ktorá sa síce snažila skrývať svoje skutočné pocity, no napokon aj tak vždy vyplávali na povrch.

„Je to medzi nimi veľmi zlé?" odvážim sa položiť otázku, ktorú som dovtedy úspešne prehĺtala.

„Medzi našimi?" Tvár mu pretne úsmev. Nie ten, ktorý ho robí takým príťažlivým a spôsobuje, že musím pripomínať svojmu srdcu, nech ďalej pokojne bije, ale jeden z tých smutných, ktoré sa mi vôbec nepáčia. „Viac než zlé. Nechápem, prečo od neho neodíde."