Minulosť nezabúda

14

Pravdou je, že už dávno som sa necítila tak uvoľnene ako v momente, keď za sebou zatváram dvere ambulancie. Moje vnútro už tak veľmi nesužuje strach a smútok, akoby sa strácal rovnako rýchlo ako para z čaju, ktorý som pila. Na perách mi dokonca pohráva ľahký úsmev, ktorý nezmizne ani po tom, ako sa snažím tváriť aspoň trochu normálne. Mám chuť pokarhať samu seba za to, že som si dovolila – síce len na pár minút – cítiť čo i len štipku šťastia v mori výčitiek. Moji démoni sú mi na míle vzdialení, no predsa v diaľke môžem vidieť ich obrysy. Akoby striehli niekde v tme a čakali na malú príležitosť, kedy si ma podajú. Lenže ja im to nemienim dovoliť. Nie dnes. Nie keď sa mi zo seba podarilo dostať aspoň malú časť zo svojich starostí, ktoré ma pohlcovali príliš dlho.

Netuším, čo je príčinou mojej dobrej nálady; keby sa ma na to niekto spýtal, nenašla by som správnu odpoveď, pretože sama nerozumiem boju, ktorý sa vo mne odohráva. Na jednej strane je všetko to, čo som prežívala doteraz, chvíle, ktorým nerozumel nikto, ani ja sama a na druhej, niečo nové, neznáme, ale zároveň priveľmi lákavé. Ocitla som sa medzi dvomi mlynskými kameňmi. Zostať verná niečomu, čo mi je dôverne známe alebo sa poddať chvíľkovému pocitu šťastia, ktorý pravdepodobne zmizne rovnako rýchlo ako prišiel?

Dokonca aj počasie akoby sa teší spolu so mnou. Slnko je vysoko na oblohe a sprevádza ma svojimi hrejivými lúčmi a tmavé mračná, ktoré sa nad našimi hlavami preháňali posledné dni, vystrieda belasá obloha. Môj krok je rezký – rezkejší než zvyčajne – a ja nemám chuť ísť domov. Nie do bytu, ktorý v sebe nesie až priveľa spomienok, nie na miesto, kde to všetko začalo. Moje kroky ma vedú samé. Nerozmýšľam nad tým, kam idem a už vôbec sa nezaoberám tým, že po sedení som mala ísť hneď domov. Mám pocit, že toto je môj deň a dlhujem ho sama sebe. O niekoľko minút sa ocitnem na lavičke v parku. Dlho som tu nebola. Za ten čas čo som sa tu neukázala, sa toho zase až tak veľa nezmenilo. Priamo predo mnou vyrástlo nové detské ihrisko, na ktorom sa aj teraz hrá niekoľko drobcov. Mamičky v malom hlúčiku klebetia obďaleč a občas pohľadom skontrolujú svoje ratolesti. Všetko je v poriadku.

Pokoj, ktorý ma obklopuje, zo mňa musí doslova vyžarovať, sálať, musím vyzerať ako chodiaca bytosť plná energie. Ako vianočný stromček na začiatku leta. Sedím sama na slnkom vyhriatej lavičke a prvýkrát za tak dlhý čas si dokážem všímať ľudí okolo seba. Nie len ako ďalšie zlomené existencie s množstvom jaziev na srdci, ale ako krásne bytosti, ktoré si zaslúžia žiť šťastný život. Pretože aj tí čo vykonali množstvo chýb si zaslúžia ďalšiu šancu. Šancu napraviť čo pokazili a dokázať iným, že to vlastne ani nie je také náročné ako sa na prvý pohľad zdá.

Nevidím len zamračené tváre s množstvom hlbokých vrások, ktoré sa na nich objavili zo dňa na deň. Nevidím smútok, ktorý doteraz bol všade navôkol a obklopoval nás. Akoby bolo všetko úplne iné a pritom také rovnaké.

Spamätám sa až po dlhých minútach, ktoré však ubiehajú neuveriteľne rýchlo. Spamätám sa až keď začujem tichý výdych človeka, ktorý si dovolil prisadnúť ku mne. Nemusím sa naňho pozerať, aby som vedela o koho ide. Typickú vôňu, ktorá z neho sála, by som rozoznala medzi tisíckami ďalších. Dnes som dokonca radšej ako inokedy, že je tu. Že sa naňho môžem usmiať bez výčitiek svedomia, ktoré by mi rozožierali vnútro. Že keď sa ma spýta ako sa mám, nemusím klamať, ale namiesto toho po dlhej dobe povedať pravdu. Chce sa mi plakať od šťastia.

„Ahoj," prehovorí po chvíli, kedy obaja hľadíme na spomínané detské ihrisko. Detský krik budem pravdepodobne počuť ešte veľmi dlho.

„Ahoj," odvetím a odvážim sa k nemu otočiť hlavu.

Vidím ho z profilu, vidím trochu špicatý nos, ľavé líce sfarbené dočervena a kútik pier. Riasy sa mu jemne trepotajú.

„Dúfam, že ti nevadí moja drzosť. Len som šiel okolo a videl som, že si tu sama, tak som si pomyslel, že možno budeš chcieť spoločnosť. Ak nie, znova rýchlo zmiznem."