Ockove krvavé dievčatko

39. Kate

Keď sme prišli domov z cesty bolo skoro ráno. Chcela som si ísť ľahnúť spať, ale nemohla som. Nedalo sa mi, tak som sa začala vybaľovať. Jon si myslel, že tam budeme viac dní, zbalil si plný kufor oblečenia. Keby som vedela, že to bude také rýchle ani ja by som takto nenabalila. Pri ukladaní vecí som si všimla východ slnka cez okno. Všetko von bolo také oranžové. Otvorila som okno, von už bolo celkom chladno, blížil sa november a s ním aj moje narodeniny. Mala by som mať 18. Sranda, ešte sa dospelo ani necítim. Aspoň budem môcť piť aj v baroch, hoci alkohol nemusím, nejaké to víno by sa mi aj páčilo. 

Vyšla som z izby, Jonatan bol v tej svojej, išiel si ľahnúť spať, keďže šoféroval a bol unavený. Nevedela som, čo so sebou a tak som sa rozhodla že dnes predsa len pôjdem do školy. Bolo niečo po šiestej ráno, to v pohode ešte stíham. Urobila som si raňajky, pripravila si veci a čakala. Nechápem, prečo sa mi nedá spať. Však spánok bol jednou z mojich najobľúbenejších činností. 

Nechcelo sa mi už byť ani v tom byte, tak som išla do auta. Premýšľala som, kam ísť a napadlo ma len jedno miesto. Domov. K ockovi. 

Naštartovala som a vyrazila. Onedlho som už stála pred naším domom a sledovala okolie. Bolo niečo pred siedmou, o siedmej ocko vždy vstáva. Vystúpila som z auta, prehodila na seba sveter a pomaly išla k bráne. Otvorila som ju a vstúpila na záhradu. Sadla som si na lavičku medzi záhony kvetov, kde už kvety vlastne ani neboli. Pôda už bola pripravená na zimu. Ako to rýchlo letí. Ešte minule tam bolo plno farieb a teraz.. nič. 

Ani neviem ako dlho som tam sedela, zrazu sa však otvorili dvere a vyšla z nich tá blondína. Nechcela som aby ma tam videla, ale očividne som sa trochu pozabudla. 

"Zase vy?! Čo tu stále chcete?" kričala ako bláznivá. Nič som jej neodpovedala, nebudem sa s ňou prekrikovať. Nech jej to vysvetlí ocko, ja som už z tohto všetkého unavená. 

"Počujete? Vypadnite!" vykala mi. Niektorí ľudia sú naozaj divní. 

"Môžeš sklapnúť? Bolí ma hlava." povedala som jej pokojne. Nebudem jej vykať. Je pre mňa ..nič. 

"Čo si to dovoľuješ?! Volám políciu! ..Tomáš! Poď sem." kričala na ocka. Ten rýchlosťou blesku vyšiel tiež von ešte rozospatý v župane. Keď ma uvidel, opäť mal ten výraz, pri ktorom si myslím, že mu snáď oči vypadnú z jamiek. 

"Čo ty tu robíš?" opýtal sa ma nechápavo. 

"Ja tu predsa stále bývam a prišla som sa pozrieť na maminu záhradu." povedala som pokojne sediac na lavičke. 

"Ale odišla si. Už tu nebývaš." priblížil sa ku mne. 

"To sem už akože nemôžem ani prísť? Kvôli tejto krave? Mal si jej povedať pravdu a nehysterčila by tu teraz ako zmyslov zbavená." postavila som sa a zazrela na ňu. 

"Kto to je Tomáš?" ozvala sa.

"To je moja.. dcéra. Nevlastná dcéra." povedal jej nešťastne. 

"Tak ..to by sme mali. Čo si urobil s mojou izbou?" opýtala som sa ho. Asi mi ju zrušil, keď o mne táto krava netušila. 

"Je zamknutá." povedal potichu. 

"Tak to je jej tá izba, ktorú si predomnou neustále zamykal? Nemohol si mi rovno povedať, že máš nejakú nevlastnú dcéru, ktorá sa tu zakráda?" vrešťala. 

"Prepáč, chcel som ti to povedať, ale po čase." ospravedlňoval sa jej. 

"Si trápny Tomáš." oznámila som mu a dala sa na odchod. 

"Kam teraz ideš?" zastavil ma. 

"Do školy predsa." vytrhla som si ruku z tej jeho. 

"Prepáč Kate, musím sa s ňou ešte porozprávať." povedal jej, schytil ma znova za rameno  a ťahal smerom ku garáži. Ona len nahodila urazený výraz a vošla dnu. Asi bude mať čo vysvetľovať, ale čo, nemal klamať. 

"Prečo si sem prišla?" opýtal sa ma a uprene na mňa pozeral. Až som sa bála.Asi si myslel, že som sem prišla zabiť tú jeho.. Kate.  

"Naozaj som chcela len vidieť maminu záhradu. Ani nevieš ako mi chýba..matka. A nevedela som, že tu s ňou bývaš. Myslela som, že si sám." povedala som smutne. Mala som pocit, že už mám aj slzy v očiach, plakať ma teda rozhodne nemôže vidieť!

"Miška, odišla si. Nemôžeš sem chodiť kedy sa ti zachce. Ja už mám svoj život a ty.. myslel som, že tiež." skonštatoval. 

"Tá tvoja Kate je teda riadna hysterka." zasmiala som sa. 

"Mám ju rád, naozaj ju mám rád. Nechaj ju prosím tak, chcem byť aspoň chvíľu šťastný." hovoril s výrazom malého uplakaného decka. Bolo mi z toho smiešne. 

"Nepanikár, ja ju nechám na pokoji. Ani som nemala nič v pláne, chcem aby si bol šťastný." povedala som mu milo. A naozaj som to tak myslela. Keby mi toto urobil pred pár mesiacmi, asi by som z nej povyberala všetky vnútornosti a rozvešala ich po stromoch v okolí. 

"Naozaj?" opýtal sa smutne. Vyzeral naozaj smiešne v tom župane. 

"Naozaj." usmiala som sa na neho a prehrabla sa mu v jeho čiernych vlasoch. "Máš nový účes." pozrela som naňho. 

"Mám, môže byť?" otočil sa aby som si ho obzrela. 

"Áno, hodí sa ti." povedala som a dala si ruky okolo jeho krku. Objali sme sa a ja som sa opäť cítila tak fajn. Mala som pocit, že všetko je opäť dobré. Dala som mu bozk a pustila ho. 

"Musím už ísť." otočila som sa a dala sa na odchod. 

"Počkaj." schytil ma opäť za ruku. "Chýbaš mi." povedal tak milo, že sa mi podlamovali kolená. 

"Ale ty máš teraz tú tvoju..Kate." zasmiala som sa. Nesmiem mu podľahnúť. 

"Keď ..ja ťa potrebujem. Nemohli by sme sa stretnúť? Niekedy večer?" opýtal sa. Najradšej by som súhlasila, ale nemôžem. 

"Prepáč ale.. nie." povedala som mu a dala sa na odchod. 

"Ak si to rozmyslíš, tak sa mi ozvi." povedal a zostal stáť za bránou. Ja som si ju otvorila, pozrela naňho ešte raz a odišla. Išla som rovno do školy. Bola som spokojná, stále ma má rád. To mi stačí. Môj život bol opäť pekný. 

"Levkutová sa objavila!" skričal spolužiak za mnou, keď som si sadla do lavice. Otočila som sa a nechápavo naňho pozrela. 

"Čo sa pozeráš? Zase si tu nebola včera." povedal. Aj tak som nechápala čo ho to zaujíma. 

"Neotravuj." povedala som kľudne a otočila sa. 

"Melánia mi povedala, že má podozrenie, že ty si zabila Júliu. Myslel som, že si vymýšľa ale teraz, keď zomrela aj ona nie som si tak celkom istý..." 

"Len to začni riešiť aj ty a skončíš podobne." skočila som mu do reči. Už ma to vážne unavovalo, neustále tá istá pesnička. 

"Fajn veď.. nemusíš byť taká prchká." ustupoval. Asi sa naozaj zľakol. Ja som len pretočila očami a pozrela do mobilu. Písal mi Jonatan. 

Kde si? 

Asi sa zabudol v čase. 

V škole predsa.

Odpísala som mu späť. 

Jáj, dobre. Myslel som, že dnes do školy nepôjdeš.

To som si myslela aj ja, bohužiaľ osud to chcel inak...