Ockove krvavé dievčatko

49. Tajomstvá

Otvorila som dvere a bol tam Ed. Hneď som ho objala. 

"Ahoj, som rada, že si prišiel." usmiala som sa.  Mala som dobrú náladu. Možno až priveľmi. 

"Ahoj, tu máš kvietok." zasmial sa a podal mi do ruky červenú ružu. 

"Vďaka, si milý, poď si sadnúť." ukázala som mu smer do obývačky. Ružu som dala do vázy a prišla som do obývačky tiež.

"Čo si dáš?" opýtala som sa Eda. 

"To je jedno, čo máš." povedal ľahostajne.

"Hmm, rum?" usmiala som sa. On len prikývol, tak som mu naliala rum. 

"Ešte vás zoznámim, toto je Tomáš, môj nevlastný otec." pozrela som na Eda. "A toto je Ed môj spolužiak a teraz aj dobrý kamarát." povedala som spokojne a oni si podali ruky. Ed vyzeral dosť vystrašene, že je na oslave aj môj nevlastný otec, ale Tomáš je priateľský a vie sa zabaviť. 

O chvíľu prišiel opäť do izby Jonatan. Sadol si na okraj gauča a vyzeral dosť nešťastne. 

"Chceš niečo na pitie?" opýtala som sa ho. 

"Hej ale nerob si starosti, nalejem si sám potom neskôr." usmial sa. No bol to taký neúprimný úsmev. Zase mal svoje pochody, asi ho začem ignorovať. 

Rozprávali sme sa, väčšinou sa ma pýtal ocko na školu, už ma to dosť nudilo, našťastie o chvíľu opäť zazvonil niekto pri dverách. Vyskočila som otvoriť a bol tam Robo. 

"Čáu krásavica." povedal a vstúpil dnu. Páčilo sa mi, ako sa s ničím nepáral. 

"Tu máš darček, otvor si ho niekedy potom, keď tu už nebudem, nechcem vidieť tvoj sklamaný výraz." zasmial sa. 

"Vďaka, isto by nebol sklamaný, ale dobre, otvorím si ho potom." odložila som ho nabok a on zatiaľ nazrel do obývačky. Opäť som ich všetkých predstavila, Jonovi sa konečne na tvári ukázala nejaká emócia, asi preto, že mu prišiel kamarát. 

"To bude pánsky večer Miška?" opýtal sa ocko. 

"Nie, neboj. Teda príde ešte jedna kamarátka, snáď." zasmiala som sa. 

"Už som sa zľakol, že tu budeš len ty.. akože ako dievča." koktal Ed. Ja som len pokrútila hlavou a opäť všetkým doliala alkohol. Nech už sú aspoň trochu pripití lebo je s nimi pekná nuda. O pár minút došla Pavla. 

"Ahoj, prepáč, že trochu meškám, ale vieš.. autobusy." vyzúvala sa zadýchaná pri dverách. 

"To vôbec nevadí. Som rada, že si prišla." usmiala som sa. 

"Tu som ti doniesla darček. Len taká maličkosť." podala mi do ruky taštičku, kde bola nejaká kniha. Vyzerala celkom zaujímavo, tak som poďakovala a odložila ju nabok. Prišli sme opäť do obývačky, všetci na ňu čumeli, tak som ich opäť všetkých predstavila a tvárila sa, že je všetko normálne, ale nebolo. Bola tam nejaká zvláštna atmosféra. Nikto nevedel, ako a čo má robiť, nikomu nebolo do smiechu. 

Chcela som trochu odľahčiť náladu, tak som im dala najesť, no vôbec to nepomohlo. Všetci boli ako v pozore. Po asi hodine na nich začínal účinkovať alkohol. Ja som nepila až tak veľa, chcela som byť triezva. 

Sadla som si ockovi na kolená, lebo už nikde nebolo voľné miesto a usmiala sa naňho. 

"Tak čo? Ako ti ide práca." zrazu zavelil Robo. Ja som naňho len pozrela. 

"To teraz snáď nebudeme riešiť." úplne som zabudla na to, že som im nedala zoznamy tém o ktorých sa nebude hovoriť. Ach.

"Aká práca?" opýtal sa ocko. 

"Ale nič, len taká brigáda." pozrela som na Roba. On sa radšej napil z vína. 

"Aká brigáda?" Nevedel som, že nejakú máš." zmraštil obočie ocko. Jon len pretočil očami. 

"Hej, robím také administratívne činnosti vo firme, kde pracuje Robo aj Jonatan, vieš." povedala som. Robo sa len zasmial. 

"Administratívne činnosti." povedal so smiechom. 

"No a?" zazrela som naňho. 

"Však nikto tu nevie, že zabíjaš ľudí, či čo?" povedal Robo. Ach, to je taký debil. Všetky oči boli zase na mne. Ja som len po nich všetkých obzrela, no nikto nebol veľmi prekvapený, až na Pavlu. 

"Čože?" ozvala sa zhrozene.

"Ale nič, on je už asi opitý." chcela som to zahovoriť. 

"Dosť divné.." povedala so strachom. 

"Nuž.. hej, Robo často nevie čo hovorí, je to taký pomätenec." zavelil Jon a pozrel na Pavlu. 

Ocko na mňa len zvláštne pozeral, asi nevedel, že o tom, že zabíjam, vie aj niekto iný ako on. Už som to nevydržala a musela som odísť do kuchyne. Dávala som taniere do umývačky, keď v tom za mnou prišiel ocko. 

"Naozaj si to povedala aj iným?" opýtal sa. 

"Nedá sa to tajiť. Všetci čo sú tu to vedia, okrem Pavly." pozrela som naňho.  

 "To im veríš? Veď to môžu komukoľvek povedať." povedal s obavami. 

"Je to zložité, ale nepovedia to." povedala som pokojne. 

"A čo to Robo hovoril o tej práci?" nedalo mu to. Musí vyzvedať. 

"Nič, naozaj nič." povedala som nervózne. 

"Povedz mi to Miška." priblížil sa ku mne. Vo mne sa zase prebúdzala tá chuť na neho. Najradšej by som z neho strhala oblečenie hneď teraz v tej posratej kuchyni. Ale neustále sa musím len kontrolovať, aby ten nevedel to a tamten zase to. Už mám toho dosť. 

"Hej, mám prácu, zabíjam ľudí. A platia mi za to. A je to úplne úžasné." vyhŕklo zo mňa ani neviem ako. Ocko len vyvalil oči. 

"To si mi vôbec nepovedala?" povedal prekvapene. 

"Načo? Aj tak spolu nebývame. A potrebujem peniaze, nemôžem sa donekonečna spoliehať na teba." otočila som sa a pokračovala v ukladaní tanierov. 

"Je to nebezpečné, nemôžem uveriť, že si mi to fakt nepovedala." povedal smutne. 

"Načo? Načo ti to mám hovoriť? Aby si mi to aj tak nedovolil? Nemal si to vedieť, je to len moja vec." odvrkla som. 

"Koľko ľudí si už takto zabila?" opýtal sa. 

Ja som naňho len pozrela a pozrela očami hore, akože premýšľam. "Neviem, len pár, nie veľa." skonštatovala som. On len pokrútil hlavou a vybral sa preč z kuchyne. 

"Počkaj." zakričala som naňho. 

"Čo?" otočil sa medzi dvermi. Počula som z obývačky, že vzácni hostia sa konečne začali baviť, dokonca pustili aj hudbu, tak som mu vlepila bozk. Snáď nikto nepríde. Ešte to by mi chýbalo, aby taký Jon zistil, že vlastne ocko nie je ockom.

"Čo robíš?" odtiahol sa odomňa. 

"Chýbaš mi, strašne.. veľmi, už to nevydržím." zase som tam kde som bola, môžem sa zaprisahať aj stokrát, že už s ním nikdy mať nič nebudem a aj tak to nedodržím! Sakra!

Posadil ma na kuchynskú linku a začali sme sa šialene bozkávať. Nemohla som sa nasýtiť jeho bozkov a dotykov. Keď to trošku prešlo, zatiahla som ho do svojej izby, ktorú som zamkla.

"Nemáš to tu zlé." skonštatoval, keď sa obzeral po izbe. 

"Kašli teraz na to." sadol si na posteľ a ja som mu rozopla nohavice. Stiahla som mu ich dole spolu s boxerkami a začala sa hrať s jeho prirodzením. Už mi tak strašne chýbal.. obaja. 

O chvíľu som si naňho vysadla a cítila som úžasné uspokojenie. Tentoraz to bolo možno aj lepšie ako vražda. Naozaj mi to nikto nedokáže spraviť lepšie ako on? Bola to len taká rýchlovka, ale lepšie než presexovaná noc s nejakým neschopákom. 

Vyšli sme z izby a celkom som sa už obávala čo s hosťami. Oni sa však nejako začali baviť aj sami. Dokonca aj Jon mal už lepšiu náladu. Robo s Pavlou dokonca aj tancovali..