Ockove krvavé dievčatko

27. Výraz vraha?

Sadla som si na stoličku oproti Rolandovi. Mal vcelku peknú kanceláriu, veľký hnedý drevený stôl, na stenách staré obrazy a samozrejme, všade samá whiskey z ktorej si hneď aj nalial. 

"Dáš si?" ponúkol ma. Ja som len zavrtela hlavou, že nie.

"Čo si taká nesmelá? Myslel som, že si odvážna a ničoho sa nebojíš." povedal a odpil si.

"Som taká, ale teraz pozorujem okolie." povedala som už s trochou väčšou sebadôverou. Fakt som bola mimo z neho. Neviem čo od neho čakať.

"No vidíš, to sa mi páči." povedal a stále na mňa pozeral.

"Tak, povedz mi niečo viac o tomto tu." zaujímalo ma pre koho vlastne robím.

"Čo by si chcela vedieť viac? Buď rada, že vieš len tak málo. To ti stačí, mohla by si nás potom dostať do problémov." povedal vážne. 

"Dúfam, že nemám nič spoločné s mafiou." opýtala som sa s obavami. Už len to by mi chýbalo. 

"Ale jasne, že máš. Veď si jedného z nich dokonca aj zabila." začal sa smiať. "Snáď ťa vtedy nikto nevidel, veď Jonatan ti mal povedať, že je to nebezpečný človek." 

"Povedal, ale ja som nevedela že je mafián." povedala som a cítila sa trápne. Však som o ničom nevedela, myslela som že je nebezpečný v tom, že je akože muž. Silnejší. Vyzerala som pred ním riadne naivne. Ešte sme sa trochu rozprávali o práci, keď zrazu mi dal  návrh. 

"Nechceš si ešte trochu privyrobiť aj teraz?" opýtal sa. Pozrela som naňho prekvapene. 

"Ako?" nechápala som. Bola som zaskočená.

"Sprav mi to.. ústočkami." zasmial sa. "Slušne ti za to zaplatím." vytiahol opäť obálku s peniazmi. Moja kútiky úst sa dvíhali do úsmevu pri pohľade na tú obálku. Ani nechápem prečo, peniaze vôbec nepotrebujem, veď ocko mi všetko kúpi. Som fakt strašná. Ale baví ma to.. nemôžem si pomôcť.

"Dobre." povedala som jednoducho a zdvihla sa zo stoličky. Nebolo mi viac treba. 

"Tak poď sem Maličká." usmial sa. To je otrasné oslovenie. 

Odtiahol sa od stola a ja som si kľakla pred neho.  Zasunula som sa mu medzi nohy a dala som mu dole nohavice, išlo to ťažko, bol poriadne tučný, tak mi s tým pomohol. Ledva som našla jeho prirodzenie v tom množstve tuku. Smrdel od potu, bolo to totálne nechutné. Zase som si v duchu nadávala, čo to robím.

 Chytila som mu ho do rúk a trochu sa s ním pohrala nech sa mu zväčší, lebo celkovo ho mal dosť malý. Vzala som ho do úst a snažila sa to robiť čo najlepšie, aby už bol rýchlo hotový. Trochu som pri tom vzdychala aj ja, aby mu to lepšie išlo. O pár minút sa mi spravil na prsia do výstrihu. Hneď som chytila som vreckovku a poutierala sa. On si navliekol naspäť nohavice, zasadol opäť za stôl a podal mi obálku s peniazmi.

"Nech sa páči." povedal mi. Ja som schytila obálku a vybrala sa rýchlo preč. 

"Snáď sa ešte uvidíme kráska." zakričal na mňa.

"Možno." otočila som sa a chcela zabudnúť na ten pohľad.

Išla som dole schodmi, dole na prízemí som však stretla Roba. 

"Už ideš?" usmial sa a oprel o stenu. 

"Je tu Jon?" opýtala som sa ho nevšímavo.

"Nie, on je doma, so svojou frajerkou." povedal posmešne.

"Čo sa smeješ?" chcela som zakryť, že ma rozhodilo to, že má frajerku. Myslela som, že nikoho nemá.

"Nič, ja len tak. Nechce sa ti ešte niekam ísť?" spýtal sa. 

"Nie, už som unavená, idem domov." povedala som. Je síce pekný ale po dnešnom dni mám už naozaj všetkého dosť. 

"A nechceš aby som ťa odviezol domov?" priblížil sa ku mne. Vedela som kam tým mieri, dokonca by sa mi to s ním aj páčilo, ale dnes nie.

"Nie dík, možno nabudúce." povedala som, otvorila dvere a išla čo najrýchlejšie preč. Už som chcela byť doma. V bezpečí. Išla som opäť pešo, už bola dosť tma. Keď som prišla pred náš dom, svietilo sa len v obývačke. Vošla som dnu a nazrela tam. Sedela tam Dária s ockom. Pozerali nejaký film a smiali sa. Vošla som do miestnosti a oni zrazu stíchli. 

"Už si tu? Kde si bola tak dlho?" opýtal sa ocko. 

"Čo sa staráš. Vidím, že ste sa bavili aj bezomňa." odvrkla som. 

"Nerob zase scény, veď si nechcela povedať kam ideš ani Dárií, tak čo mám žiť neustále v napätí, čo je s tebou?" povedal pokojne. Bol zvláštny. 

"Fajn, ako chcete." povedala som a išla do svojej izby. Tá sviňa Dária si chce omotať ocka okolo prsta a on naivný, sa dá. Musím to s ňou skoncovať. Už ju tu viac nechcem.

Išla som do sprchy a potom som si ešte čítala knihu. Zajtra by som mala ísť do školy, ale nejdem nikam. Po tom čo sa tu stane dnes v noci do školy isto nepôjdem. 

"Ahoj, môžem?" pomaly otvorila dvere na mojej izbe Dária.

"Čo chceš?" odvrkla som jej.

"Ty sa na mňa hneváš?" opýtala sa opatrne. Ten jej výraz nevinného dievčaťa už vôbec nepomáhal. Myslela som, že bude moja spriaznená duša, že budeme spolu vraždiť, že sa jej budem môcť otvoriť a vyrozprávať, ale nie. Nič z toho nebude.

"Možno, neviem. To je už vlastne jedno." povedala som jej s pohľadom do knihy.

"Ale prečo?" sadla si na posteľ.

"Lebo mi kradneš Tomáša." opäť som to povedala pokojne. Až príliš.

"To nie je tak, len sme sa nudili a tak sme si zapli film." obhajovala sa. Ale ja viem, že ocko sa nikdy nenudí, vždy má práce až príliš veľa na to, aby sa nudil.

"Fajn, ako chceš. Zajtra sa vidíme, teraz už chcem ísť spať." povedala som jej odložila knihu a otočila sa na druhú stranu. Avšak spať som v pláne teda rozhodne nemala. Nastavila som si budík na polnoc, do vtedy sa ešte vyspím a potom sa stane to, čo by sa nemuselo, keby som nebola taká hlúpa  nedovliekla sem Dáriu. 

Keď o polnoci zazvonil budík, zišla som potichu do kuchyne a zobrala si stadial nôž. Opäť jeden z tých veľkých. Vrátila sa späť do izby a sadla si na zem. Sedela som tam asi dvadsať minút. Rozmýšľala som, či to mám naozaj urobiť, či mám naozaj zabiť Dáriu. Ale nemohla som ju už viac zniesť. Dnes proste musí zomrieť. Schytila som nôž a vybrala sa za ňou. Potichu aby som nezobudila ocka, chcela som aby mal ráno prekvapenie, snáď mi to výjde ak nezačne Dária jačať. Čo isto začne.

Otvorila som jej dvere na izbe a sadla si jej na posteľ. Nôž som mala za chrbtom. Dária sa zobudila a zasvietila. 

"Čo tu robíš?" opýtala sa prekvapene.

"Nič, len sa pozerám, ako spíš." usmiala som sa.

"Zase máš ten výraz ako vtedy, keď sme zabíjali toho muža v Bratislave." povedala a odtiahla sa odomňa čo najďalej. 

"Fakt? Asi na tom niečo bude.." povedala som a začala sa smiať.