Ockove krvavé dievčatko

40. Nervozita všade vôkol

Keď som prišla zo školy, hneď mi volal Robo. 

"Čo chceš?" zodvihla som nervózne. Naozaj som nemala náladu. Na nikoho. Bola som totálne unavená. 

"Čo čo chcem, šéf ťa chce. Zastav sa dnes za ním, najlepšie hneď teraz, ak sa ti dá." oznámil mi Robo. Vyzeral, že ani on dnes nemá nejakú dobrú náladu. 

"Fajn, o chvíľu som tam." povedala som mu a zložila. Natiahla som na seba opäť rifle, ktoré som si už aj stihla vyzliecť, keď som prišla domov. Vzala kľúče od auta a zabuchla dvere na byte. Privolala som výťah a viezla sa dole. Keď však zrazu výťah zastavil na nejakom poschodí a nastúpilo ku mne dievča. Keď som ju zbadala, priam som sa zľakla. Bola to Pavla, moja kamarátka y dávnych čias! 

"Ahoj, čo ty tu?" vyhŕkla som na ňu prekvapene.

"To si ty Miši? Už som ťa nevidela tak dávno." prekvapene na mňa pozrela.

"Teba by som v týchto končinách teda vôbec nečakala." bývala dosť ďaleko od tejto štvrte. 

"Bola som tu za jedným kamarátom, prišla som si po knihy." ukázala pohľadom na nejaké učebnice, ktoré držala v rukách. "A čo tu robíš ty?" opýtala sa. 

"Noo, ja tu teraz bývam." povedala som jej a vystúpili sme z výťahu. Pomaly sme išli k dverám. 

"Fakt? Tu? A s kým?" zastala a prekvapene na mňa pozrela. 

"S jedným.. kamarátom." nevedela som čo povedať, ale áno, Jon je kamarát. 

"Prečo? Ty už nebývaš s tým tvojím nevlastným otcom?" bola zmätená. 

"Už dlhšie nie, odišla som. To je nadlho. Ale tu mi je dobre, hoci sa tu nechystám zostať navždy, zatiaľ som spokojná." usmiala som sa na ňu, nech sa už viac nevypytuje. 

"Tak, hlavne že si spokojná." usmiala sa aj ona a išli sme k môjmu autu. 

"Nechceš niekam zaviesť?" opýtala som sa jej. 

"Vieš čo, asi by to bolo aj fajn, lebo trepať sa busom s týmito knihami by bol des. Ty už máš auto?" opýtala sa a pozrela na môj Mercedes, keď som si doňho dávala veci. 

"Hej, Tomáš mi kúpil, ale to ešte dávnejšie. Poď, zveziem ťa." otvorila som jej dvere. Hodila si veci na zadné sedadlo a ona nastúpila ku mne dopredu. 

"Domov?" opýtala som sa jej pre istotu. 

"Hej, domov. Snáď vieš ešte, kde bývam." usmiala sa.

"Jasné, viem." akoby som mohla zabudnúť, však pamäť mám zatiaľ dobrú.

Cestou sme sa rozprávali ešte o veciach v škole, o tom ako sa má a somariny. Prečo sa musím stále tváriť, že ma to zaujíma? Tak isto to bolo aj pri Alanovi. Dobre, že som ho zabila. 

"Tak sme tu." zastavila som auto, pred jej domom. 

"Vďaka za odvoz Miši, môžme ešte niekedy niekam skočiť, ak by si chcela." usmiala sa. 

"Jasné, ozvem sa. Alebo ty." tiež som sa usmiala a už vtedy som vedela, že sa neozvem. AK sa ozve ona, tak možno pôjdem, ale inak nie. Keď sme sa rozlúčili, vydala som sa za šéfom. Som zvedavá, čo chce. Možno mi chce dať peniaze, za vraždu toho ukrajinca.

O pár minút som bola opäť pred tou bielu budovou. Zaparkovala som neďaleko a zazvonila pri bráne. 

"Ahoj." po chvíľke sa ozval Robo. 

"Čáu." odpovedala som mu, nič viac som mu však nepovedala, bolo to také zvláštne, po tom, čo sme spolu spali. Išli sme opäť dnu, po chodbách a schodoch. Zase to bludisko!

"Čo si tak ticho?" ozval sa po ceste. 

"Asi nemám čo povedať." povedala som s pohľadom do zeme. 

"Ty?" zasmial sa. Ja som naňho len pozrela a odbočila k dverám šéfa. On sa pobral ďalej svojím smerom do kancelárie. Otvorila som si, potom som si však uvedomila, že asi by bolo vhodné zaklopať. 

"Zdravím." povedala som potichu. 

"Nevieš klopať, dievčinka?" postavil sa Roland. 

"Prepáč, som zabudla." nevine som sa usmiala. On prišiel ku mne a pobozkal ma na líce. 

"Rád ťa vidím, sadni si." ukázal na stoličku oproti jeho stolu. 

"Tak, čo?" opýtala som sa. Bola som zvedavá, na čo ma vlastne volal. 

"No, viem, že ste s Jonatanom odviedli dobrú prácu, chcel som ti len dať peniaze osobne, a vidieť ťa." povedal. Neviem prečo ma chce vidieť, ale nech si nemyslí, že ma zase zláka na nechutnosti za peniaze. Dnes na to fakt nemám náladu. 

"Jonatan sa na tom teda vôbec nepodieľal, nemusíš ho tu teraz vôbec spomínať. Jediné čo urobil, bolo to, že ma tam odviezol." povedala som naštvane. 

"Ale tak vieš, dával pozor." hopsal na stoličke ako taký úchyl. 

"Nie nedával! Ja som riskovala život!" vstala som. 

"No nezlosti sa dievčinka." povedal posmešne. Keby som mohla, zabijem ho tu a teraz na mieste. 

"Tak mi daj peniaze, odchádzam." buchla som po stole. Možno som nemala, ale padlo mi to vhod. 

"Dobre, kľud." povedal pokojne a otvoril zásuvku v stole. "Tu máš dievčinka a už sa nehnevaj." usmial sa a hodil predomňa obálku. Ihneď som ju otvorila a nazrela. Bolo tam dosť peňazí, nepočítala som to, načo. Doma si to spočítam. 

"Vďaka, maj sa." schytila som sa preč. On sa ani neodzravil, ale nevadilo mi to, hlavne, že platí. Potichu som schádzala dole schodmi, aby ma nepočul Robo, už som sa s ním nechcela stretnúť. Keď som vychádzala von, akurát však pred dverami fajčil. 

"Už ideš? Dnes nebude žiadny sex so šéfom?" zasmial sa a vyfúkol dym z cigarety. 

"Neviem o čom hovoríš." povedala som vážne a pokračovala som v ceste do auta. 

"Však si s ním spala, nie?" opýtal sa. 

"Nie. A nestaraj sa." odvrkla som mu. 

"Čo si taká? Veď naposledy keď sme boli spolu, si bola iná. Páčilo sa ti to, nie?" schytil ma za rameno.  Otočila som sa naňho. 

"Vtedy sa mi to páčilo ale teraz nemám chuť na to myslieť." vytrhla som si ruku z tej jeho. 

"Fajn, ako chceš." pozrel na mňa. 

"Áno, ako chcem." povedala som a odišla. Už mi lezie na nervy aj on. Som nervózna, potrebujem niekoho už normálne zabiť, nie takto príkazom, ale len tak, z vlastnej vôle..

Keď som prišla domov, bol už podvečer. Zastavila som sa ešte navečerať a kúpiť nejaké veci do domácnosti. Ach, naozaj ma to už unavuje. Jonatan však nebol doma, zase bol ktovie kde a ja sama. Niekedy naozaj neznášam samotu. Núti ma premýšľať o všetkých tých veciach a ja nemôžem, proste nemôžem. Schytila som prvý nôž z kuchyne a vybrala sa von. 

Uvidíme, čo noc prinesie.