Ockove krvavé dievčatko

44. Garáž

Chodili sme s Edom po parku, nakoniec sme si však sadli na lavičku. Oprela som sa o ňu a vyfukovala dym z cigarety nad seba. Boli to také malé obláčiky škodlivín dymu. 

"A čo ty? Vraj ti zomrela mama? Ako to zvládaš?" pozrel na mňa s jeho modrými očami. 

"Hej, ale to je už dávno. Bolo to ťažké, no prekonala som to." povedala som smutne. 

"Asi si silná." zasmial sa. 

"Neviem, síce stále mám občas stavy, keď mi chýba, ale snažím sa cez to dostať." povedala som a pozrela do zeme. 

"Poď so mnou, niečo ti ukážem." potiahol ma za ruku. Ja som vstala a on ma ďalej ťahal k nejakým garážam neďaleko parku. Nechápala som, čo mi tam chce ukazovať. 

"Čo tam?" opýtala som sa ho. 

"Poď, uvidíš." povedal a pokračoval v ceste. 

Keď sme tam prišli, otvoril dvere na jednej z garáži a zapálil svetlo. Mal tam asi tri gitary, po stenách rôzne plagáty rockových kapiel a všelijaké divné predmety. 

"Čo to tu máš?" opýtala som sa so smiechom, keď som zbadala na stole rohy z nejakého kopytníka. 

"Tu je miesto, kde mám pokoj. Od všetkého, relaxujem tu." povedal a sadol si do kresla, ktoré mal pri stene. 

"A prečo si ma sem vzal?" nechápala som tomu. Ukazuje mi miesta, ktoré má rád? Načo.

"Len tak, myslím, že si celkom rozumieme, si fajn kamoška." povedal s úsmevom. 

"To je od teba pekné, že mi dôveruješ." usmiala som sa. "Ale vôbec ma nepoznáš." 

"Nie? Tak sa mi predstav, povedz o sebe niečo temné. Alebo niečo čo nikto nevie." uprel na mňa pohľad, akoby vedel, čo skrývam. Po chrbte mi prešiel mráz.  

"Hmm, možno inokedy." zasmiala som sa. 

"Prečo? Teraz je vhodný čas." postavil sa z kresla a podišiel ku mne bližšie. Naozaj som dostala strach, že o mne vie viac, než ja sama. 

"Keby si chcel, mohla by som ti pomôcť s otcom." mrkla som naňho a sadla si do toho kresla teraz ja. 

"Ako?" opýtal sa nechápavo. 

"No.. vieš. Mohla by som ťa ho zbaviť." začala som. Neviem, či robím dobre, ale vyzerá, že by som mu mohla veriť. Je tiež taký nešťastník, ako ja.

"Zbaviť? Ako zbaviť?" zahľadel sa na mňa. 

"No, ako som ti hovorila, nemôžeš sa spoliehať na karmu, ja by som mohla byť tvoja stopercentná karma. Zbavila by som ťa otca, bol by si šťastný ty, aj tvoja mama." pousmiala som sa. 

"Počkaj, ale ja neviem, čo myslíš." kľakol si predomňa. "Ty by si ho akože.. zabila?" povedal vydesene. 

"Možno." povedala som opatrne. Neviem, ako bude reagovať. 

"Možno? Ak by si to urobila, ja by som bol asi aj rád, ale také niečo sa nesmie." povedal a postavil sa. 

"Nesmie.. ale možno by som mohla." zasmiala som sa. Žeby bol naozaj taký ako ja? Taký temný a neváhal by dať zabiť svojho otca? 

"Neviem či sa mám báť ale si zvláštna." začal sa prechádzať po miestnosti. 

"Pozri, ja to spravím ak chceš. Ak nie, tak nie. Nebudem robiť nič, nechám to proste tak." povedala som ľahostajne. 

"Neviem, premyslím si to, ale podľa mňa len kecáš." pustil hudbu. Bola fajn, nejaká rocková.  Postavila som sa z kresla a začala trošku tancovať. Obzerala som sa okolo a usmievala naňho, mal to tam príjemné. Cítila som sa tam ako na mieste, kde neexistujú pravidlá. 

"Nekecám, veď ak sa chceš otca zbaviť, stačí povedať a ja to urobím s radosťou. Od teba chcem len diskrétnosť, lebo ak by si to vykecal, tak by som musela zabiť aj teba." prišla som k nemu bližšie. 

"Fajn, na mňa sa môžeš spoľahnúť." povedal pokojne. To som nečakala, vyzerá až príliš pokojne. Isto je aj on pekný kvietok. Opäť vytiahol cigarety a ponúkol ma. Ja som si vzala ešte jednu, veď čo, raz za čas mi nezaškodí. 

"Dáš si aj niečo tvrdšie?" opýtal sa ma. 

"Čo máš?" nakukla som do nejakej skrinky z ktorej začal vyťahovať fľašu. 

"Vodku, rum.." položil ich na stôl. 

"Tak si dám rum." povedala som a vyfúkla  dym z cigarety. Neviem čo sa to deje, ale celkom mám chuť si vypiť. 

Nalial nám teda obom rum a pripili sme si. "Na.. na zdravie." zamyslel sa. 

"Na život." zasmiala som sa a vypila naraz celý pohárik. Ed pridal hudbe na hlasitosti a nalial ešte jeden. Opäť sme ho vypili naraz. Musím povedať, že o pár minút sa mi začala točiť hlava už po dvoch pohárikoch. Ale nie som zvyknutá piť, takže sa ani nečudujem. 

Tancovali sme tam na AC/DC, neviem ako, ale nikoho to v tom okamihu ani nezaujímalo. Cítila som sa tak voľne. Úplne som zabudla na čas, na to že zajtra je škola a vlastne na všetko okolo.

Popri tanci sme sa s Edom bozkávali, obchytkával ma za zadok a vyzliekol mi aj tričko. 

"Vieš aj hrať na tých gitarách?" opýtala som sa ho a pohľadom zašla k jednej z nich.

"Jasné, chceš vidieť?" zastal a povedal s úsmevom. 

"Tak.. skús." spadla som do kresla s točiacou sa hlavou a čakala. On začal nemotorne vyberať gitaru zo stojana a zapájať ju. Keď už ju mal pripravenú, vypol hudbu a niečo brnkal. Neznelo to zle, ale ani žiadna sláva. Ja som sa tvárila vážne, že ho počúvam. 

"Ide ti to." zasmiala som sa neskôr. 

"Však? Paráda, milujem gitary." zavelil spokojne. 

"A chceš vedieť, čo milujem ja?" opýtala som sa ho. Alkohol vo mne opäť povzbudil moje vražedné chute. 

"Jasné, ukáž." zahodil gitaru a čakal. 

"A pomôžeš mi?" opýtala som sa ho s tajomným pohľadom. 

"Ako?" opýtal sa zvedavo. 

"Poďme niekoho chytiť a ..a zajať." vyhŕkla som. 

"Zajať? Tu? A čo s ním potom?" stíšil hudbu. 

"Pohráme sa s ním." povedala som celá šťastná. On tiež nevyzeral, že by sa zľakol. 

"Naozaj? Budú z toho problémy." premýšľal. 

"Nebudú, nechaj to na mňa." usmiala som sa a ťahala ho von z garáže