Ockove krvavé dievčatko

43. Nový kamarát

Ráno som opäť vstávala do školy. Išlo ma poraziť. Neznášam skoré vstávanie, ale musím to nejako prežiť. Navliekla som na seba nohavice a nejaké staré obnosené tričko, vôbec som nemala chuť vymýšľať outfity. Prišla som do kuchyne, kde už sedel Jon. 

"Dobré ráno." usmiala som sa naňho. 

"Dobré, kde si bola v noci?" opýtal sa hneď. 

"Pri jednom kamarátovi." povedala som s úsmevom na tvári. To, že som ho aj zabila mu hovoriť nemusím.

"Prečo?" opýtal sa zmätene. 

"Čo prečo? Však aby dokončil to, čo si ty nechcel." povedala som spokojne. 

"Si strašná." odhryzol si z pečiva. 

"Nie, to ty si strašný, vieš?" pozrela som naňho. On bol strašný. A úplne. 

"Nemôžem s tebou nič mať." povedal pokojne, Nechápem, čo s tým stále má. 

"Prečo so mnou nemôžeš nič mať? Kto ti to nedovolí?" zasmiala som sa. Bolo mi to vtipné. 

"Neviem, proste nemôžem." postavil sa a dal sa na odchod z kuchyne. Ja som naňho len pozrela. Však ako myslí, ja si nájdem aj iného. Nepotrebujem ho, tak isto ako nikoho iného. 

Keď som sa naraňjakovala pobalila som si veci a vybrala sa do školy. Nechcelo sa mi tam vôbec ísť ale čo už. Sľúbila som ockovi, že tam budem chodiť, tak budem. Aj tak by som sa asi doma celý deň nudila. 

Keď som prišla do triedy, sadla som si opäť do svojej neobľúbenej lavice a pozerala po spolužiakoch. Všetci boli takí trápni. Nemala som tam nikoho blízkeho. Ako je to  možné? Z tridsiatich žiakov sa nenájde ani jeden normálny?

 V tom sa môj pohľad zastavil na  Edovi. Bol to jeden chalan, taký tichý, ničím zaujímavý. Nikdy predtým som si ho nevšímala. Mal ryšavé vlasy a pehy na lícach. Nebol škaredý, len bol taký.. taký špecifický. V tom som odstala chuť sa s ním porozprávať. 

A keďže vždy robím to, čo ma práve napadne, vstala som zo stoličky a zamierila si to za ním. Sedel sám v lavici. 

"Ahoj." prisadla som si k nemu a usmiala sa. 

"Ahoj?" povedal zmútene a zmraštil obočie. 

"Ako sa máš?" stále som si držala úsmev .

"Ujde to, čo ty? Čo vlastne chceš?" povedal zmätene. 

"Chcem sa porozprávať. Vyzeráš ako celkom fajn človek." povedala som spokojne. 

"Možno vyzerám, ale nie som."povedal a začal si vyberať veci z tašky. 

"Prečo by si nebol?" udržovala som si úsmev. Aj keď to už bol skôr poloúsmev, ale bol. 

"Nebaví ma tento svet, vôbec." zvážnel.

"Fakt? A čo ťa na ňom nebaví?" opýtala som sa. Chcela som sa zahrať na niekoho , kto mu rozumie. 

"Ľudia sú proste strašní.. isto to sama poznáš. Či nie?" opýtal sa. 

"Hmm, asi.. asi hej." zamyslela som sa. Naozaj mal asi v niečom pravdu, Pomaly som začala ľutovať , že som za ním išla. Len depkárči. 

"Tak vidíš, a čo vlastne odomňa chceš?" pozrel na mňa zmätene. 

"Vlastne nič, ja len že, sme sa nikdy predtým nebavili, a to už chodíme spolu do triedy dva roky." jemne som sa usmiala. 

"Hej, to je fakt. Ale myslela som, že si namyslená a že s niekým ako ja sa baviť nebudeš." podceňoval sa. Asi aby som ho povzbudila.