Ockove krvavé dievčatko

34. Červená miestnosť

"Levkutová, poďte odpovedať." zahlásil učiteľ dejepisu. Cítila som sa ako na základnej.

"Nejdem." odvrkla som mu.

"V tom prípade to bude za päť. To je už tretia päťka, čo s tým chcete robiť?" opýtal sa.

"Nebudte trápny, koho v dnešnej dobe zaujímajú známky." zbytočnosti. Aj tak si z toho predmetu nebudem nič pamätať.

"Ako myslíte.." povedal a zapísal mi päťku. To sa ten deň začínal úžasne. Mala by som trochu zamakať, ešte by mi chýbalo aby som prepadla z nejakého nepotrebného predmetu. 

Keď som prišla zo školy domov, celé poobedie som si čítala knihu. Úplne som sa do nej vžila, ako keby som bola súčasť toho príbehu. Aspoň na chvíľu ma to vytrhne z reality. Z môjho strašného temného života. Ach, zase na mňa idú výčitky svedomia, asi by som mala prísť na iné myšlienky. Vytočila som číslo toho chlapíka z baru. Ani neviem ako sa už volal. Peter? Áno, myslím, že to bol Peter. 

"Ahoj, to som ja Michaela, neviem, či si ešte pamätáš.. vtedy v bare." povedala som mu do telefónu, keď zdvihol.

"Ahoj, áno jasné, pamätám, som rád že voláš." povedal milo. 

"Nechceš sa niekde stretnúť?" povedala som mu narovinu. 

"Tak, za nejakú hodinku kľudne. A kde?" hneď odpovedal. Ako to s ním išlo ľahko. 

"V tom bare kde sme sa stretli prvýkrát?" povedala som mu. 

"Dobre, tak o ôsmej. Už sa teším." povedal tým jeho hrubým hlasom. Mal ho taký magnetizujúci. 

Obliekla som si šaty, vyžehlila si do hladka svoje dlhé vlasy a narúžovala si pery tmavým bordovým rúžom. Ten mám celkom rada. Keď som sa prichystala mala som ešte čas, tak som išla za Jonom do izby. Zaklopala som mu a vošla dnu. 

"Čo Miška?" povedal mi otočený chrbtom sediac za stolom. 

"Čo tam robíš?" povedala som  a išla k nemu bližšie, nech sa pozriem, čo tam má. 

"Nevyzvedaj." odvrkol a stále sa tam pozeral. Nazrela som mu cez plece. Kreslil tam niečo, vyzeralo to ako z nejakých fantasy filmov. Nevedela som, že vie tak pekne kresliť. 

"Jéj, to je pekné." pochválila som ho. 

"Ja viem." odvetil so smiechom a pozrel na mňa. "Kam ideš?" opýtal sa keď ma zbadal. 

"Von." mykla som plecom a sadla si na posteľ neďaleko. 

"Takto vymachlená? Zase sa ideš s niekým vyspať?" povedal posmešne. 

"Čo sa starieš. Mám rande." povedala som sebavedomo. Ani neviem, či to vlastne rande je. 

"Ale vyzeráš dobre, teda až na ten rúž. Bez neho si krajšia." usmial sa a otočil sa späť k stolu. 

"Vďaka." vstala som  a objala ho zozadu. 

"Čo robíš?" opýtal sa a znehybnel. 

"Objímam ťa.." povedala som mu do ucha. 

"Ale ja nie som plyšový medvedík." pootočil sa a trochu odtiahol.

"Ja viem, ale musela som. Prepáč." dala som si z neho ruky preč a bola na odchode. 

"Nevadí, len si nezvykaj. Nechcem byť náhrada toho tvojho Tomáša, alebo bohvie koho." povedal vážne. 

"Však.. mám ťa rada. Naozaj. Nie si náhrada." povedala som mu. Naozaj ho mám rada? Asi hej, asi trochu aj áno.