Ockove krvavé dievčatko

4. Posteľná vražda

Ráno zazvonil budík a ja som vstala úplne svieža. Asi to bolo tým, že som išla večer spať už o deviatej.  Opláchla som sa a zbehla do kuchyne, kde už sedel Tomáš a Jasmine robila raňajky. Niečo sa rozprávali, no keď som vstúpila hneď stíchli. 

Nepáčilo sa mi to. Žeby mali predomnou tajnosti? 

"Čo? Čo ste stíchli? Veď pokračujte v rozhovore." povedala som naštvane a sadla si za stôl. Ocko sa len pozrel na Jasmine a ona sa tvárila, že neexistuje. 

"Fajn, veď majte tajomstvá, a hlavne ty Tomáš!" schytila som pripravenú desiatu, zobrala si školskú tašku a utekala von. Ocko za mnou niečo kričal, ale nepočúvala som už. Išla som do školy pešo, nemala som to ďaleko, väčšinou ma však vozí on. Bola som zase nahnevaná, prečo ocko robí niečo za mojím chrbtom? A s Jasmine? Čo spolu majú? Na to si ešte posvietim! 

Prišla som do školy, sadla so mojej nechcenej predposlednej lavice a čakala. Sem tam som pozrela do mobilu. Bola som tam príliš skoro, keďže situácia doma bola taká, aká bola. Celý deň som sa s nikým nebavila a bola som zase duchom neprítomná. Ešte som aj zistila, že som si doma zabudla peňaženku. 

V škole sme sa ešte neučili poriadne, len také tie prvé voľné hodiny o  ničom. Keď bola posledná, hypnotizovala som hodiny, kedy konečne zazvoní.

 Utrpenie sedieť šesť hodín v lavici. Lenka vedľa mňa na tom tiež nebola najlepšie, celý deň sa na mňa ani nepozrela. Ale však, mne je to jedno.

Vybehla som zo školy a utekala domov. Nebola som na obede a bola som teda už poriadne hladná. Otvorila som dvere a zašla do kuchyne, kde nebolo nič navarené. Zdalo sa mi to čudné, pretože Jasmine varila predsa každý deň.

 Išla som sa za ňou pozrieť do jej izby, no nebola tam. Nikto nebol ani  v obývačke, no vchodové dvere predsa neboli zamknuté, musí dnu niekto byť. Alebo by zabudli všetci pozamkýnať? To isto.

 Vyšla som na poschodie a chcela som ísť za ockom do pracovne. Pracovňa však bola tiež otvorená a to sa mi už zdalo čudné až príliš. Nikdy ju nenechával len tak odomknutú. Neznášal keď tam niekto vošiel bez jeho prítomnosti.  

Pomaly som otvorila dvere na jeho izbe a to, čo som videla mi takmer vyrazilo dych. Jasmine s Tomášom si to rozdávali v jeho izbe! Tam kde to predtým robil so mnou! Keď ma zbadal vo dverách, hneď sa strhol a Jasmine sa zakryla plachtou.

 "Och prepáč Miška, nie je to tak ako to vyzerá, ja som myslel, že máš dnes sedem hodín." vyšlo z neho. Úplný trapoš. Vraj to nie je tak ako to vyzerá, a vraj si myslel, že mám sedem hodín v škole. Ktovie ako dlho ma takto klamal.

 Ja som nič nepovedala, len som sa otočila a vybrala smerom do kuchyne dole po schodoch. Schmatla som prvý veľký nôž, ktorý som zbadala a vybehla naspäť do ockovej izby, kde sa už obliekali.

 "Čo to máš Miška? Okamžite ten nôž odlož!" skričal na mňa Tomáš keď zazrel nôž v mojej ruke. Jasmine sa len schovala za posteľ a začala jačať, akoby jej to pomohlo. 

Dnes Jasmine zomrie a nikto mi v tom nezabráni. Ani Tomáš. 

"Nepočula si? Odlož to Michaela!" pokračoval v monológu Tomáš, ja som ho však úplne ignorovala. Chytil ma za ruky a snažil sa mi vytrhnúť nôž.

 "Prestaň a pusti ma, lebo zabijem aj teba." zasyčala som mu do tváre. On len zostal ako obarený.

 "Nepočul si? Ona dnes zomrie, a môžeš aj ty, ak ma ihneď nepustíš." zakričala som a pozrela mu do očí, on uvoľnil ruky a ja som si ich vytiahla z tých jeho. Videla som len ako sklonil hlavu a vybral sa z izby von. 

Ešte za sebou aj zavrel dvere. Jasmine vrešťala a pišťala na celý dom, už ma z nej bolela hlava. Kričala dokonca aj ockove meno. Akoby nepochopila, že jej už nepomôže. Musel si vybrať a opäť si vybral mňa. No aj tak mu to ešte spočítam. 

Priblížila som sa k nej a ona si kľakla na zem do kúta. Myslela som, že bude skákať, behať, utekať ale ona nič. Hlavu si skryla do rúk a vzlykala. Rozmýšľala som, čo s ňou urobím no v tom sa otvorili dvere a medzi nimi stál Tomáš. 

"Čo chceš? Rozmyslel si si to? Chceš zomrieť aj ty?" pozrela som naňho. On nič nehovoril, len nemo stál. Asi sa chcel pozerať. Pri vražde ma ešte nevidel. To bude jeho prvá.

 Chytila som nôž pevne do ruky a zabodla jej ho zo zadu do krku, keďže hlavu mala stále v rukách medzi nohami. Keď som jej ho tam bodla, pozrela na mňa a chytala si ranu. Nebola veľká, z toho ešte nezomrie.

 "Ty štetka, vieš že on je môj. Len môj." zasyčala som jej do tváre a ona len plakala. Schytila som ju za vlasy a potiahla na posteľ. 

Nožom som jej pichla asi trikrát do brucha a dvakrát do hrudníka. Vtedy asi už aj zomrela, ale ešte som jej pre istotu pichla nožíček aj do hrdla. Najradšej by som jej odsekla nohy aj ruky ale ..načo. Už je aj tak po nej a ja môžem spokojne spávať.

 Už dávno som nikoho nezabila a teraz som mala ešte aj diváka. Keď som skončila prešla som okolo ocka von z izby a cestou som mu pozrela do tých jeho vyplašených očiek. Mal v nich slzy.

 "Buď rád, že teba mám rada, inak by si tak skončil aj ty, zradca. A nezabudni sa zbaviť toho tela. Ja idem zatial do sprchy. No ak chceš, môžeš sa pridať." povedala som a oblizla som si zakrvavený prst. On len odvrátil zrak. 

Vedel, že občas niekoho zabijem, párkrát za mnou zahlaďoval stopy. Vie aká som, a že to potrebujem. Neviem prečo ma však takto provokuje. Možno sa chcel Jasmine len zbaviť a vedel, že ak ich nachytám, tak to urobím za neho. Ach, tie moje teórie..