Why Me? (Marauders)

9.list

Na ďalší deň po mojej oslave, presne ako som si myslela, každý na mňa zazeral. Respektíve väčšina z Chrabromilu. Keď som prechádzala cez klubovňu, dve baby ma doslova prepaľovali vražednými pohľadmi. Len som pokrútila hlavou a snažila som sa ich nevnímať. Otvorila som portrét a moje kroky smerovali do Veľkej Siene, kde ma mali čakať moje spolubývajúce. Ako som si tak kráčala, ešte stále nahnevaná pre včerajško, dobehli ma dve osoby, z ktorých jednu som chcela vidieť najmenej.
,,Ahoj Ada," zvolali obaja naraz. Chceli ísť so mnou na raňajky, ale ja som prudko zastavila.
,,Choďte preč. Skutočne nemám náladu. Fakt choďte preč, kým vám nepričarujem ružové vlasy." vyhrážala som sa im, keď som videla, že sa nemajú k odchodu. Obaja si vymenili neidentifikovateľné pohľady, ale ešte boli stále pri mne. Pokračovala som teda ďalej a oni ma nasledovali, hoci som si ich nevšímala. Na treťom poschodí sa James odpojil s výhovorkou, že ide na záchod. Sirius však ostal.
,,Vypadni za ním," povedala som hnusne a kývla som hlavou smerom, ktorým práve zmizol James.
,,Nie ja nejdem. Smiem vedieť, prečo si taká? Čo ti sadlo na nos?" pýtal sa.
,,Prečo? Vážne sa ma pýtaš, prečo? " zúžila som oči na malé štrbinky. ,,Ty sa skutočne nepamätáš, čo si včera urobil? Veľmi dobre vieš, že nemám rada byť stredobodom pozornosti, ale včera si mi ju zaručil na celý rok! Keby to bola aspoň banálna vec! Ale ty si to na celú klubovňu vykričal a od rána na mňa trištvrtina Chrabromilu zazerá, akoby som im zjedla raňajky!" kričala som naňho teraz ja.
,,No vieš ja..som vlastne..." začal.
,,Nič! Kašli na to!" mávla som rukou a rozbehla som sa späť do klubovne, nenechajúc ho to ani vysvetliť. Vyšla som schody do izby a zvalila som sa na posteľ, presvedčená, že dnes na vyučovanie jednoducho nepôjdem. Možno až večer na Astronómiu. Ako som tak ležala v tichu, zrazu niekto zaklopal.
,,Ďalej," zamrmlala som do vankúša. Dvere sa pootvorili a v nich stálo dievčatko s plavými vlasmi a zelenými očami.
,,Eh..Prepáč, ty si Adhara?" spýtala sa nesmelo.
,,Áno, deje sa niečo?" prikývla som a snažila som sa byť milá.
,,Toto je pre teba" podala mi kúsok pergamenu, rozlúčila sa a ihneď aj odišla. Nestihla som sa jej ani opýtať, kto to písal. Papierik bol poskladaný na malinký štvorček. Nechcela som to otvárať, ale napokon zvedavosť zvíťazila. Rozbalila som štvorček pergamenu a na ňom bolo načmárané:

Príď dnes o deviatej k astronomickej. Prosím.

Žiaden podpis, ani nič, čím by s dal identifikovať odosielateľ. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť. Povedala som si teda, že teraz na vyučovanie pôjdem a možno sa mi podarí určiť, kto to písal. A ešte sa cez vyučovanie rozhodnem, čo budem robiť. Ako prvú sme mali dvojhodinovku obrany.

Dopoludňajšie vyučovanie sa nesmierne vlieklo a mne už na poslednej hodine pred obedom začalo neuveriteľne škvŕkať v bruchu. Dorobila som svoj elixír a so zazvonením som vybehla z učebne rovno do Veľkej Siene. Nečakala som na nikoho. O minútu som sedela za stolom a začala som si naberať polievku. Vtom ku mne doletela sova. Zváštne, sovy chodia väčšinou ráno a nie na obed. Čudnejšie však bolo, že to bola sova mojej mamy. S počudovaním som jej začala odvezovať list z paprčky. Dala som jej kúsok chleba a hneď na to odletela. Práve som začala otvárať list, keď sa dovalili baby so Záškodníkmi v pätách. Zakývala som babám a tie si hneď ku mne prisadli. Chalani si sadli oproti.
,,Čo to máš?" spýtala sa Alice, keď som konečne list otvorila. Začala som si ho čítať.

Milá Adhara,
Dozvedela som sa, že v sobotu máte vychádzku do Rokvillu. Preto ťa žiadam, aby si bezpodmienečne navštívila podnik U Kančej Hlavy. Sama. Ak neprídeš, nedopadne to dobre. Varujem ťa!
                      S pozdravom, matka.

Úplne som zbledla.
,,Čo sa tam píše?" pýtala sa Lily, ktorá si všimla môj výraz.
Okamžite som list pokrčila, aby ho nikto nemohol prečítať a vybehla som zo siene. Ignorovala som všetky spýtavé pohľady a aj kričiace baby za mnou. Vybehla som na druhé poschodie na záchody Umrnčanej Myrtly. Zosunula som sa na zem. Bolo mi divne z toho listu. V živote by sa mi mama nevyhrážala. A už vonkoncom by mi nenapísala hentak formálny list. Navyše nemala rada oslovenie matka. A teraz? Čo sa pre Merlina stalo? Bude to niečo veľmi veľmi zlé.
,,A ty si kto?" ozval sa nadomnou piskľavý hlások, až ma trhlo. Pozrela som hore za zdrojom hlasu. Nadomnou sa vznášal duch dievčiny s okuliarmi a dvoma copikmy.
,,Som Adhara. Som nová, takže ma asi nepoznáš. Prepáč mi, že som ťa vyrušila, už pôjdem." ospravedlnila som sa jej a zdvihla sa na odchod.
,,No jasné! Každý sa tu príde len vyplakať a mňa si nikto ani nevšimne." skríkla tým svojím piskľavým hláskom.
,,Ja som predsa neplakala!" ohradila som sa.
,,Nikto si ma nevšíma," začala fňukať.
,,Skutočne mi to prepáč, ale za chvíľu mi začne ďalšia hodina." ospravedlňovala som sa jej stále. Nechcela som zmeškať transfiguráciu a ani si pohnevať ducha. Vyšla som zo záchodov a namierila si to rovno do učebne.

Poobede, keď už vyučovanie skončilo, sme zamierili s babami rovno do izby. Zložili sme si veci a sadli sme si na posteľ. Chceli vedieť, prečo som dnes celý deň bolá taká divná. Vysvetlila som im teda, že ráno som sa hádala so Siriusom o včerajšku, a potom som im ukázala list od mamy, ktorý mi prišiel na obed. Tým som im vysvetlila svoje správanie. Po prečítaní toho listu, mi ako správne kamarátky poradili, aby som tam šla. Nech už je to čokoľvek. Že oni budú sedieť nablízku, keby sa čokoľvek dialo, budú mi nablízku, aj napriek tomu, že matka vyslovene napísala, aby som prišla sama. Nevadí. Ona aj tak moje kamarátky nepozná.
Bola som im za to veľmi vďačná.
,,Čo je hento?" prerušila Alice našu konverzáciu o zveroch v zakázanom lese. Ukazovala na papierik na mojom nočnom stolíku, ktorý som tam ráno nechala pohodený. Vtom som si spomenula na anonymný dopis.
,,Pre Merlinove spotené gate! Úplne som na to zabudla. Proste dnes ráno, po hádke so Siriusom mi to doniesla nejaká prváčka. Teda neviem či prváčka, ale vyzerala tak." vysvetlila som im v krátkosti.
,,A to ste sa so Siriusom hádali akože o tom včerajšku?" nadvihla obočie Marlene.
,,No vlastne, ja som naňho nakričala a nenechala som ho ani nič povedať. Bola som naňho úplne naštvatá, pretože sa každý z Chrabromilu na mňa pozeral ako na najväčšiu úbožiačku sveta. Musela som to vyventilovať, lebo potom by to bolo iba horšie." prikývla som.
,,Merlin Ada! Ty si trubka." prehovorila Lily.
,,Ja viem." prisvedčila som. ,,Ale neviem, že či tam mám dnes večer ísť, alebo nie." ukázala som na papier. Všetky sa nadeň sklonili a začali čítať.

----------------
Takže nová kapitola.

Ďakujem za každé prečítanie, alebo votes.