Why Me? (Marauders)

18. Cesta vlakom a Remov problém

O deň neskôr som bola Ghadah odprevadiť do Uagadou. Stretla som tam aj mnoho bývalých spolužiakov, s ktorými som bola dobrá kamarátka. Oni totiž zostávajú na prázdniny v škole. Preto totiž neviem, pochopiť, ako ju odtiaľ mohli dostať. Bola som tam celý deň a až večer som sa premiestnila naspäť, do rušných ulíc Londýna. 

Teraz sedíme v Rokfortskom exprese naspäť do školy. Peter musel pár dní pred koncom prázdnin odísť za starou mamou, ktorá náhle ochorela a tak sme zvyšok prázdnin strávili bez neho. 
,,Kde je vlastne Peter?" spýtala sa zrazu Marlene.
,,On šiel predsa k tej jeho starkej," pripomenula jej Alice.
,,Dúfam, že to stihol," strachoval sa Remus. Dnes bol opäť bledý, čo naznačovalo tomu, že dnes je spln.  Hneď ako to dopovedal, dvere na našom kupé sa otvorili a dnu vstúpil práve zmieňovaný. 

,,Spomni čerta a čert za humnami." zamrmlala Lily, čomu nikto, okrem nej a Rema  nerozumel. 
,,Ahoj Peter, ako sa má starka?" spýtala som sa ho starostlivo.
,,Uhm...čo?" zdvihol hlavu a až vtedy sme si všimli jeho červené oči od plaču. 
,,Merlin! Úprimnú sústrasť Červochvost." prebral sa zo šoku ako prvý Remus a bežal objať svojho kamaráta. Postupne sme ho všetci poobjímali a potom sme sa pustili do rozhovoru s úmyslom aspoň trochu rozveseliť Petra. 
Po tom, ako Sirius dopovedal Petrovi nejaké povzbudzujúce slová sa dvere kupé otvorili a objavila sa v nich hlava nášho spolužiaka Alexandra. Bol to presne ten, čo ma pobozkal vtedy na tom večierku v klubovni. Odvtedy sa mi vyhýbal a aj ja jemu. Nechápem, čo tu teraz robí. Neveriacky vypleštil oči, keď uvidel, že vlak je ešte stále v poriadku, aj napriek tomu, že James a Lily sedia spolu v jednom kupé. Potom, akoby si spomenul, kvôli čomu tu prišiel sa pozrel na mňa. 
,,Môžem s tebou hovoriť?" ozval sa jeho hlas do ticha, ktoré sa rozhostilo pri jeho príchode. Všetci na mňa prekvapene pozreli a ja som úplne očervenela. Zdvihla som ruky, v geste, že ja neviem, o čo ide a pomaly proti svojej vôli som sa postavila a odišla za ním na chodbu. 
,,Čo chceš?" založila som si ruky. 
,,Pozri ja...som sa ti chcel ospravedlniť za to, čo sa stalo na tej párty. Uvedomil som si, že som šiel na to príliš rýchlo. Ja som vážne nechcel. Ale keď som ťa tam videl, nemohol som si to odpustiť. Už prvý krát, čo som ťa uvidel, som sa do teba zamiloval." vysypal všetko a ja som chvíľu spracovávala, čo som práve počula. 
,,To ma teší, ale nie je to obojstranné." odvetila som mu na to a zberala som sa na odchod.
,,Nechceš to aspoň skúsiť?" pozdvihol obočie.
,,Prepáč. To asi nepôjde." otočila som sa. 
,,Máš niekoho iného, že? Blacka, alebo Lupina! Nie, Pettigrewa určite!" vyštekol za mnou jedovato. Moja nervová frekvencia začala stúpať. To neveštilo nič dobré. Mala som chuť vrhnúť po ňom prvú kliatbu, ktorá by ma napadla. Našťastie vtedy šiel okolo nejaký prefekt z Bifľomoru a ja som nechcela strácať body ešte skôr, ako prídeme do Rokfortu. Snažila som sa teda ignorovať všetky tie urážky, ktorými ma častoval, až kým som si konečne nesadla na svoje miesto v našom kupé. Obrátilo sa na mňa tucet očí, čakajúcich, čo zo seba dostanem. 
,,Adhara, vnímaš ma?"  zamávala mi Marlene pred očami.
,,Hmm...čo? Ja som v pohode." povedala som zmätene. 
,,Dal ti nejakú drogu?" opýtal sa so záujmom James. Pozrela som naňho a radšej som mlčala. 
,,Povieš nám už konečne, čo chcel?" opýtal sa nedočkavo Sirius. 
,,Je to debil," začala som.
,,Áno, to všetci už dávno vieme." prerušil ma Tichošľap.
,,Už ju konečne neprerušuj!" zahriakol ho Remus. Potom som sa už konečne dala do rozprávania o tom, čo sa pred chvíľou odohralo na chodbe.

,,No a potom sa nasral a začal na mňa všeličo pokrikovať. Mala som chuť, niečo naňho zoslať, ale nechcela som nám strácať zbytočne fakultné body." dorozprávala som.  Chalani okamžite vstali, že mu idú jednu alebo aj dve fúknuť, ale to už vlak zastavoval a všetci začali vystupovať. Mal jediné šťastie, že ho chalani nestretli cestou, ináč by skončil ako mastný fľak. 

Konečne sedíme vo Veľkej Sieni, kde na mňa o pár miest ďalej škaredo  zazerá Alexander a všetci si niečo šepkajú, pozerajúc pri tom na mňa. Nevšímala som si to a ďalej som počúvala rozhovor Remusa a Lily o tom, kedy sa začnú pripravovať na MLOK-y. Rem nemá zrovna najlepšiu náladu des, vzhľadom na to, že už o pár hodín z neho bude niekto úplne iný.  Zrazu mi niekto poklopkal na plece. 

,,Je to pravda?" opýtala sa ma nejaká siedmačka z Bystrohlavu.
,,Akože čo?" pozdvihla som obočie. Videla som, ako sa na ňu obrátili pohľady aj mojich kamarátov. Čakala som, čo zo seba dostane. 
,,Vážne s ním chodíš?" ukázala pri tom na Siriusa. Prekvapene sme na seba pozreli.
,,My spolu chodíme?" opýtali sme sa obaja naraz, na čo sme sa začali rehotať, ako splašené kone.  Tľapli sme si a pokračovali sme v rehotaní sa. Takmer som spadla z lavice.  Slova sa ujala Lily.
,,Nie, oni spolu nechodia. Iba sú rovnako retardovaní." objasnila jej a znovu sa pohrúžila do konverzácie s Remom a Petrom, nevšímajúc si nás. Marlene s Alice sa na nás vyškierali a James pritakal takmer každej Lilynej poznámke. Myslela som si, že už odišla, ale veľmi som sa mýlila. 

,,Skutočne si sa pridala k Tomu - čo- ho- netreba- menovať?" spýtala sa znovu a ja som sa prestala smiať, akoby niekto stlačil čarovný gombík. Všetci opäť zdvihli hlavu a vystrašenými pohľadmi tikali raz na jednú, raz na druhú, čakajúc, čo sa stane. Ja som sa opatrne postavila.
,,Čo si to práve teraz povedala?" prižmúrila som oči a bola som pripravená jej jednu vylepiť, keď nás zrazu riaditeľ prerušil svojim postavením sa zo svojho miesta. Ona si rýchlo utekala sadnúť k svojim spolužiakom a sieňou sa rozhostilo očakávajúce ticho. Aj ja som si sadla späť za stôl a ignorovala som starostlivé pohľady mojich kamarátov. 

Dumbledore nás privítal v novom roku na škole a oznámil nám, že sa bude konať maškarný bál. Celou sieňou sa ozvala hlasná vrava a natešené poznámky niektorých dievčat. Potom nám poprial dobrú chuť a usadil sa, kým na stoloch sa objavilo chutné rokfortské jedlo. 

Po večeri sa všetci, okrem mňa a Záškodníkov uložili spať.   Dnes je totiž spln a mne sa po dlhom presviedčaní, podarilo chalanov prehovoriť, aby som mohla ísť s nimi. Removi som povedala, že o jeho probléme som zistila náhodou, keď sa každý mesiac vytrácal aj s chalanmi.
Keď sa aj posledný žiak vytratil z klubovne a šiel spať, všetci sme potichu vyšli z klubovne. Remus ako obvykle mal ísť sám. My sme sa za ním plížili pod neviditeľným plášťom. Ako vždy, zamieril k zúrivej vŕbe a Peter, premenený na potkana ju ukľudnil. Všetci sme vošli do chodby pod Zúrivou Vŕbou a merali sme dlhú cestu až do Škriekajúcej búdy. Remus, celý bledý, si sadol na starú ošúchanú a polorozpadnutú stoličku, ktorá akoby zázrakom vydržala všetky jeho premeny. My všetci sme sa popremieňali a čakali sme, kým to príde na Rema. 
Hodnú chvíľu sa nič nedialo. Až potom sa začal Remus skrúcať a kričať, akoby ho mučili cruciom. Nebolo nič príjemné sledovať to. Keď sa premenil úplne, vôbec sa na nášho kamaráta nepodobal. Začal na nás vrčať. James, v podobe jeleňa a Sirius ako pes sa postavili pred vchod, aby mu zabránili v prípadnom úniku. Ja s Petrom sme sa obšmietali okolo neho a snažili sme sa ho rozptýliť. Vlkolak ma pozorne sledoval a zrazu chňapol labou, akoby sa chcel hrať. Našťastie som sa včas stihla uhnúť, ináč by zo mňa bol už iba mastný fľak na stene oproti. Svoju pozornosť zameral teraz na psa a jeleňa. Rozbehol sa oproti nim a oni taktiež na nič nečakali. Obaja sa naňho vrhli, ale on len opäť chňapol labou a psovi sa na boku objavili štyri dlhé, krvavé pásy. Paroháč útočil svojimi parohami, ale vlkolak sa do nich zakusol a tak odstavil aj Jamesa. Zatiaľ. Ostala som zatiaľ len ja a Peter. Snažili sme sa vlkolaka prinútiť myslieť teraz na nás. Začala som vlkolaka ďobať, na čo som odpútala jeho pozornosť na mňa. Peter mu zase pobehoval okolo nôh a vlkolak nevedel, či sa ma skôr brániť, alebo zožrať potkana. Tichošľap a Paroháč sa našťastie čoskoro spamätali a pomohli nám udržať rozbesneného vlkolaka na mieste. 
Nakoniec, o pár hodín neskôr sa Remus konečne začal premieňať späť a celý vyčerpaný a v bezvedomí padol na zem. Chudák. Spolu s chalanmi sme ho preniesli do nemocničného krídla pod neviditeľným plášťom a potom sme sa všetci uveličení vrátili do klubovne. V izbe som si doošetrovala rany, ktoré mi Pomfreyová nestihla ošetriť a potom som sa zvalila do postele. Dlho som si ale nepospala. 

-----------------------------------------

Ďakujem za prečítanie.