Why Me? (Marauders)

1. Prvý krát do Rokfortu

Ahojte, volám sa Adhara Wazexo a o deväť dní mám sedemnásť. Pochádzam z Afriky. Dnes sú to presne dva mesiace, čo zomrel môj otec a to je aj dôvod, prečo sme odišli z Afriky. Chodila som tam na čarodejnícku školu Uagadou, kde som mala veľmi dobrých kamarátov. Všetkých som ich musela opustiť. Dnes je 1. Septembra a ja nastupujem na novú školu - Rokfort. Som veľmi zvedavá ako ma tam príjmu.

,,Adhara, pohni si prosím, lebo prídeš neskoro a zmeškáš vlak." upozorňovala ma mama z chodby, zatiaľ čo ja som hľadela do zrkadla a presviedčala som samu seba, že všetko bude v poriadku. Na novú školu som nechcela ísť, pretože nemám rada, ked mám byť stredobodom pozornosti. Ešte by bolo fajn, keby som mala bledú pleť. Vzhľadom na to, že moja pleť je hnedkastej farby, tak všetci na mňa budú kukať, ako na mimozemšťana.
S posledným pohľadom do zrkadla som zobrala svoj kufor a zišla z mojej podkrovnej izby dole. Mama už netrpezlivo prešľapovala z nohy na nohu.
,,No  konečne, kde si toľko trčala?" vyčítavo na mňa pozrela. Ja som jej venovala len jeden nervózny pohľad a ona si vzdychla:
,,Ach Ada, už sa toľko nestresuj, uvidíš, určite bude všetko v poriadku," myslela si, že ma tým povzbudila, ale to ani v najmenšom. Ona nevie, aké to je. Ona nemá problém zoznámiť sa s ľuďmi, ale ja áno. Radšej som na to nič nehovorila, len som nemo zobrala kufor, obula si topánky a spolu s ňou sme vyrazili na stanicu King's Cross. O Rokforte som čítala všetko, a preto som vedela, že na to, aby sme sa dostali na to správne nástupište, musíme prejsť prepážkou medzi muklovskými nástupišťami 9 a 10. Spravili sme tak a hneď sme sa ocitli na nástupišti 9 a ¾. Bolo preplnené ľuďmi a na koľajniciach stála purpurovočervená lokomotíva. Ľudia sa tu hemžili ako mravce, lúčili sa s deťmi, študenti hľadali svojich kamarátov a spoločne nastupovali do vlaku. Prvákom kde - tu tiekli aj slzičky a ich rodičom tiež.
A ja tu stojím tak sama, s mamou, ktorej, zdá sa vôbec nevadí, že má rok neuvidí. Pomyslela som si.
,,Idem si už nastúpiť," povedala som jej jednoducho a ona mi venovala letmé objatie.
,,Tak sa maj a dobre sa uč." vysúkala zo seba keď som sa už otáčala chrbtom. Kývla som jej a pobrala som sa k vlaku. Batožinu som si odložila do batožinového priestoru a šla som si hľadať nejaké voľné kupé. Takmer všetky už boli obsadené, a tak nečudo, že sa splnilo to, čo som predpokladala. Všetci sa na mňa dívali ako na mimozemšťana. Niektorí prekvapene, niektorí zhnusene a niektorí si ma nevšimli. Rýchlo som postupovala ďalej, až kým som na konci nenašla jediné voľné kupé. Presne ako pre mňa. Prišlo mi to trochu čudné, že zrovna v tomto kupé nikto nesedí, ale vysvetlenie došlo päť minút po tom, čo sa vlak pohol. V pokoji som čítala knihu, keď sa zrazu do kupé vovalili štyria chalani asi môjho veku a keď ma zazreli, všetci do jedného zostali zarazene stáť. Ostala som sedieť na sedačke ako prikovaná. Nikdy som si nemyslela, že už po piatich minútach jazdy sa budem musieť s niekým zoznamovať.
,,A ty si kto? Uvedomuješ si, že sedíš v našom kupé? Vybľafol na mňa ten v okuliaroch s čiernymi, krátkymi a rozstrapatenými  vlasmi. Zbledla som ešte viac, akoby s dalo.
,,Uhm...ja...len že...prepáčte." vykoktala som a už som sa stavala rátajúc s tým, že budem sedieť na chodbe, keď ma jeden s dlhými čiernymi vlasmi zastavil.
,,To je v pohode, kľudne seď, len sme nevedeli, kto si a všetci na tejto škole vedia, že tomuto  kupé sa majú oblúkom vyhýbať." povedal a usmial sa. To mi dodalo odvahu a povedľa som prvé, čo ma napadlo:
,,Fíha, to musíte mať na tejto škole poriadnu autoritu. Nechcete mi dať autogram?" doriti. To som posrala. Teraz má vyhodia a ja nebudem mať žiadnych kamarátov. Znepriatelila som si prvých ľudí, čo som stretla. Som ja ale šikovná. Ale našťastie, to, čo som si predstavovala, sa nakoniec neudialo. Všetci štyria si vymenili neidentifikovateľné pohľady a potom sa stalo niečo neuveriteľné.
,,Som Remus Lupin," podal mi ruku chlapec s bledohnedými vlasmi a jazvičkami na tvári.
,,Adhara Wazexo." prijala som jeho ruku a jemne sa naňho usmiala.
,,Ja som Sirius Black," predstavil sa ten, s tými dlhými vlasmi, ktorý mi povedal, aby som zostala.
Potom sa predstavil ten s tými okuliarmi ako James Potter a nakoniec Peter Pettigrew, ktorý mal pieskové vlasy a tvár ako myš.
,,Si tu nová?" spýtal sa Sirius.
,,Tichošľap, toto bola tá najhlúpejšia otázka celej tvojej existencie. Jasné, že je nová. Videl si ju tu už? Lebo ja teda nie." odpovedal za mňa James.
Všetci sme si nakoniec posadali a začali sa rozprávať o škole, ostatných spolužiakoch a našich rodinách, až kým neprišlo dievča s ryšavými vlasmi a zelenomodrými očami, oznámiť Remusovi, že všetci prefekti sa majú zhromaždiť v prefektskom kupé. Nevedela som, čo sú to tí prefekti, až kým mi to James so Siriusom nevysvetlili. Červenovláska prešla očami po celom kupé, pričom po Jamesovi hodila znechutený pohľad. Hneď potom, presunula zrak na mňa. No zbohom.
,,Ahoj ty si nová, však? Ja som Lily Evansová pre..."
,,Moja budúca žena," skočil jej do reči James.
,,Ja som Adhara Wazexo." predstavila som sa aj ja.
,,Ak budeš somnou na izbe, chcem vedieť všetko o Afrike. Hlavne o Uagadou. V knižnici toho veľa napísaného nebolo." žmurkla na mňa.
,,To si píš, budem ti i tom rozprávať dovtedy, kým ma nebudeš na kolenách prosiť, aby som prestala." opätovala som jej úsmev. Potom sa zdvihol aj Remus a spoločne šli do prefektského kupé. S ostatnými chalanmi sme sa potom bavili už tak o všeličom.

O pár hodín neskôr sme dorazili na nástupište v nejakej dedinke menom Rokville, kde vraj od tretieho ročníka môžu žiaci na základe potvrdenia od rodičov chodiť niektoré víkendy. Všetci sa hrnuli k východom, preto sme ešte ostali sedieť v kupé. Nakoniec sme vyšli aj mi a práve včas, lebo prváci, s ktorými som mala ísť, už nastupovali do lodiek. Dobehla som ku tej skupinke prvákov na čele s nejakým obrovským mužom. Nasadla som do poslednej loďky s nejakými malými dievčatami, ktoré na mňa čudne pozerali.