Why Me? (Marauders)

20. Nakupovanie v Rokville

,,Baby! Vstávame! Ide sa do Rokvillu nakupovaaaať!" kričala som na celú izbu a skákala som z jednej postele na druhú, čím som si vyslúžila šokované pohľady báb.  O päť minút neskôr som zase budila chalanov v ich izbe. Takmer ma zavadakedavrovali, keď zistili, že je iba sedem ráno. 

Po nekonečnom frflaní a nadávok z chalanskej strany a natešených poznámok od báb sme si konečne sadli za chrabromilský stôl na raňajky. Dohodli sme sa, že do Rokvillu pôjdeme spoločne a potom sa rozdelíme, lebo chalani by asi neprežili, keby mali hodinu stáť na jednom mieste a vyberať jedny šaty. 
Po raňajkách sme ihneď zamierili do Rokvillu. Cestou sme sa bavili a vtipkovali sme a smiali sme sa, pričom nám cesta ubehla veľmi rýchlo. V dedinke sme sa rozdelili a dohodli sme sa, že sa po nákupoch stretneme v Troch metlách. Každá skupinka teda zamierila na opačnú stranu. My sme sa vybrali rovno do obchodíku so šatami. Len čo sme otvorili dvere na podniku, zostali sme omámene stáť. Všade bolo plno šiat a poletovalo tam množstvo ihiel, nití, metrov, nožničiek, ktoré poletiačky strihali kusy látok a podobne. Zamierili sme teda hneď do prvej uličky. Každá sme si vybrali jedny, ktoré sa nám páčili a vybrali sme sa do skúšobných kabíniek. Cestou sme pozdravili spolužiačky z bystrohlavu, s ktorými máme veštenie. Keď sa mi konečne podarilo v kabínke napchať do tých šiat, takmer som sa povracala. Radšej som si ich rýchlo vyzliekla  a zavesila som ich na najbližší stojan, ktorý ich zaniesol na svoje miesto. Čakala som teda pred kabínkami na baby. Zrazu odtiaľ vyšla Marlene. Na sebe mala tmavočervené šaty na ramienka.
,,Myslíte, že sa mi hodia?" spýtala sa a otočila sa okolo svojej osi. 
,,Si v nich nádherná!" zvýskla Alice, ktorá medzitým vyšla z kabínky. Videla som, že taktiež šaty, ktoré mala vešia na vešiak. 
,,Skvelé, takže Mar už šaty má, a my budeme hľadať ďalej," zhodnotila situáciu Lily, ktorá svoje šaty taktiež dala preč. Pokračovali sme teda v pátraní po ďalších šatách, ktoré nám budú sedieť. Medzitým sme preberali všetky možné babské debiliny, vrátane toho, či nás už niekto pozval. Samozrejme, ani jedna z nás partnera na ples ešte nemala. 
Po nejakej hodine, sme už všetky spokojne platili pri pokladni za naše šaty. Konečne sme vyšli na čerstvý vzduch a mierili sme k trom metlám za chalanmi. 
,,Baby, ja si ešte skočím do kníhkupectva, o chvíľu prídem." povedala som a podala som babám moje tašky so šatami.
,,Pôjdem s tebou, tiež som tam chcela ísť a takú príležitosť si predsa nenechám ujsť." zasmiala sa Lily, tiež strčila Marlene do ruky svoju tašku a už sme obe mierili do obchodíku za rohom. V kníhkupectve bolo dokonalé ticho. Také, aké nájdete aj v Rokfortskej knižnici. Teda až kým tam nepríde dvojca istých chlapcov a všetko to dokonalé ticho nezničia, len preto, že Remus im nechcel spraviť úlohu. Všade sa šírila vôňa pergamenu a kníh. Hneď v prvom regáli sme si každá vybrala po knihe a odišli sme k ďalšiemu. Poviem vám, bolo to teda veľmi ťažké rozhodnutie, ktorú knihu si vyberiem. Najradšej by som mala všetky. Potom, po veľmi dlhom rozhodovaní sme konečne zaplatili a vyšli sme na ulicu. Po ceste k trom metlám sme sa rozprávali, kto by mohol koho pozvať. Akurát mi vravela, že Marlene by mohol pozvať nejaký Jacob z bystrohlavu, vraj sa jej páči už od minulého roku, ale akosi nemala čas ísť s nim von, keď vtom sa za nami ozvalo: ,,Petrificus totalus!" nezmohli sme nič. Obe sme sa nemohli ani pohnúť. Tentokrát mi nepomohli ani moje ruky. Tajne som dúfala, že si z nás iba James so Siriusom a Petrom vystrelili, ale zdá sa, že opak je pravdou.  Schmatli ma dva páry rúk a niekam ma niesli. Lily zatiaľ odtiahli na opačnú stranu ulice a nechali ju tam. Toto im neodpustím, nech je to pre mňa za mňa aj sám Merlin! Chcela som sa nejako brániť. Chcela som ich všetkých dokopať a doškriabať a čo ja viem, čo ešte, ale nemohla som. Ako ma vliekli niekde preč, okolo som videla iba vrcholky stromov, kde už ani domy neboli. Boli sme zrejme niekde v lese za Rokvillom. Zrazu ma zložili na zem. 
,,Finite Incantatem." predniesol jeden z tých, čo ma priniesli. Konečne som sa mohla znova hýbať. Myslela som si, že im konečne môžem nakopať zadky, ale potom som sa lepšie pozrela vôkol seba a ihneď som ten nápad zavrhla. Bolo tam asi zo dvadstať ľudí v čiernych plášťoch, akých som videla cez prázdniny u MacNaira. Potom tam bol hlúčik pár ľudí, asi v mojom veku. Spoznala som Bellatrix, Averyho a dokonca aj môjho nevlastného brata, hoci ho tak nerada nazývam. Prečo Merlin samí Slizolinčania a prečo ja? Doriti! Musím niečo spraviť, inak ma asi zabijú, alebo horšie, spravia zo mňa smrťožrútku. Ešte raz som si prezrela každého Slizolinčana, ktorý tu stál. Môj pohľad sa zastavil na jednom z nich. Ako je možné, že som si ho skôr nevšimla? A prečo tu vlastne je aj on? Snáď sa nechce stať...
,,Regulus?" neverila som vlastným očiam, keď sa na mňa otočil. Vystrašene na mňa pozrel, ale potom nahodil ten typický slizolinský sebavedomý výraz. Všimla som si, že v očiach sa mu mihla štipka nádeje. Zrazu toto už aj tak dosť pochmúrne miesto, stemnelo ešte viac a zrazu sa uprostred kruhu, hneď vedľa mňa objavil Voldemort. Okamžite som cúvla čo najďalej, ako to šlo, čo v tomto prípade boli asi dva kroky.