Chlapec v čiernom

7

"A ako bolo dnes v škole?"
Odtrhnem pohľad od pohára,v ktorej je ako vždy moja obľúbená karamelová čokoláda.
Zmätene no zárovej úplne nechápavo pozriem na Amy,ktorá mi nevenuje ani jeden pohľad zatiaľ čo blokuje novú objednávku.
Rok nenavštevuje školu a už znie ako moja mamka.
Ani som si neuvedomila,že som jej stále neodpovedala.
Naznačí mi to jej žiadúci si po odpovedi pohľad,ktorý na mňa v jednom momente hodí.
"Zvládla som to." Jednoducho jej odpoviem a znova sa napijem z pohára predo mnou.
"Žiadne problémy?"
"Amy,znieš hrozne,úplne ako moja mama." S hrôzou na ňu pozriem zatiaľ čo ona sa na mne len smeje.
To jej prídem smiešna?
Počula sa posledné minúty,aké otázky mi dávala?
"Len chcem byť stále súčasťou tvojho školského života Hope."
Materinsky sa na mňa usmiala čo ma vystrašilo ešte viac.
No zároveň to od nej bolo naozaj milé.
"Nikto nechce byť súčasťou školského života Amy. Jediné na čo na hodinách myslím je kedy preboha živého z tade konečne vypadnem."
"Na výšku." Akoby doplnila za mňa posledné slová,ktoré som si ja priznať nechcela.
Odmietam to.
"Ani mi o tom nehovor."
"Tak im povedz,že na výšku nechceš ísť."
Prevráti nado mnou modrými očami.
Nechápe to.
"Moja matka by sa psychicky zrútila keby jej poviem,že namiesto vysokej chcem cestovať po svete a fotiť."
"A ako to chceš urobiť? Ako chceš dokázať neísť na výšku a namiesto toho si plniť sen a robiť čo chceš ty."
"Odídem."
"Čožeee?"
Rukami si zapchám uši a radšej sa ani nepozriem na jej výraz,ktorý na tvári v tomto momente má.
Celá kaviareň svoju pozornosť venuje nám.
Och,nepozerajte aj vy na mňa tak hnusne.
"Amy,je to jediná možnosť ako nikomu neublížiť."
"Ako nikomu neublížiť? Počúvaš sa?" Sarkasticky prehodí čo mi na tele vytvorí neprijémne zimomriavky.
Keď Amy použije sarkazmus je to vážne.
"Pozri,keď odídem,nikoho to nebude bolieť. Matka sa bude chvíľu hnevať ale prejde ju to. Po čase zistí,že som to takto chcela."
"A čo ostatní?"
"Otec bude rád,bude pyšný,že zo mňa vychoval dobrodruha a utečenca v jednom. A čo sa týka Jasona,ten bude len rád,keď vypadnem."
"Ale čo ja Hope,premýšľala si,ako na tom budem ja? Umrem. Kto by to tu zvládol bez tvojho sarkazmu,tvojho večného jedenia,bez tvojich pohárov horúcej čokolády,bez tvojho humoru? Ani Jason to nezvládne. Ten chlapec ťa miluje tak veľmi ako ešte žiadny brat sestru nemiloval. Nemôžeš toto nikomu z nás urobiť. Tým,že ty nebudeš cítiť,že si niekomu ublížila,neznamená,že si naozaj neublížila. Ublížiš nám. Všetkým."
Slová.
Slová boli tie,ktoré mi došli.
Ktoré sa nevedeli dostať do správnej formy aby vytvorili jednu zmysluplnú vetu.
V mojej hlave sa spájali rôzne myšlienky,no ani jedna z nich nebola dostatočné dobrá aby mohla zatrhnúť slová,ktoré sa vydrali Amy na povrch.
Ktoré v sebe viac nemohla dusiť.
No teraz dusili mňa.
Tak veľmi.
Začínala som sa cítiť vinne.
No len začínala.
"Nerád vás vyrušujem pri rozhore,no chcel by som si objednať jednu kávu."
Toto bola veta,ktorá ma zachránila.
Zachránila ma pred pokračovaním našej témy na ktorú som nemala dostatočne dobré argumenty.
No moju radosť z pokazenia témy o mojom odchode úplne zničil moment kedy si ten magor sadol hneď na vedľajšiu barovú stoličku.
Len som prekrútila očami,zo zeme zdvihla ruksak,obišla si bar a silno objala Amy.
"Možno ti ublížim,no obe vieme,že budeš šťastná predstavou,že si niekde plním svoj sen."
Zašepkala som jej do ucha,čo spôsobilo moje skoré udusenie,keď objatie zosilnela.
S malým úsmevom na perách som sa pobrala von z kaviarne na najbližšiu autobusovú zástavku.
Slúchadlá,ktoré som horko ťažko rozmotala,som si chcela dať do uší,keď som si všimla postavu kráčajúcu vedľa mňa.
Hlavu som otočila do strany,no keď som ho uvidela,ľutovala som,že som to urobila.
"Netvár sa,že nie si šťastná z mojej prítomnosti."
"Hej,som taká šťastná z tvojej prítomnosti asi tak ako ty z tej mojej."
"Ja som rád,keď ťa môžem vidieť."
So zdvihnutým obočím na neho pozriem,ani som si nevšimla,že stojíme.
Stojíme v strede chodníka a okolo nás prechádzajú ľudia idúci zo svojich prác.
Zvieram žlté slúchadlá v rukách,zatiaľ čo on tu stojí,ruky ma frajersky zastrčené v predných vreckách čiernych nohavíc a na tvári ma úškrn.
Samozrejme posmešný.
"Som rád,keď ťa môžem ponížiť,čo spôsobí klesnutie tvojho príliš veľkého ega."
"Asi nie si zvyknutý na konkurenciu,však?"
"Hlavne nie som zvyknutý,že predo mnou niekto nemá rešpekt."
"Tak si nato zvykaj. Nie každý ti padne ku kolenám."
Svoj úškrn na tvári zväčší,ak sa to teda ešte dá,a hlbko sa nadýchne.
"Daj mi tvoje číslo Hope."
Vypadne z neho len tak.
Akoby sa len opýtal ako sa mám.
Akoby to bola bežná vec.
Akoby to robil stále.
"Prečo?"
"Len tak."
"Nemám dôvod dať ti ho."
"Och Hope,chcel som byť len milý."
"Milý? Tým,že si odo mňa vypýtaš číslo? Skús byť milý inak."
"Chcel som byť milý a slušne si ho vypýtať,aj keď ho už v podstate mám."
Toto ma zarazilo najviac.
On má moje číslo?
"Z kade máš moje číslo?"
Zhúknem na celú ulicu a malý chlapec prechádzajúci okolo nás sa zľakle a zrýchli.
"Mám zdroje."
"Ešte mi povedz,že vieš,kde bývam."
"Viem,kde chodíš do školy. O bydlisko som sa nezaujímal."
"Kto ti to preboha povedal,kto bol tak hlúpy?"
Nepovedal nič len prstom ukázal za mňa.
Otočila som sa aby som videla načo ukazuje.
Jeho prst ukazoval na malú budovu kaviarne.
Amy.
Tá malá potvora.
"Dobre neznámy,budem veľmi rada ak si moje číslo odstrániš zo zoznamu kontaktov,ktoré v telefóne máš a teraz ma ospravedlň ale musím ísť na autobus."
Chcela som sa konečne pohnúť a v hlave zabiť Amy,no jeho stisk na ruke mi to nedovolil.
"Odprevadím ťa,môže to byť nebezpečné."
Povedal a ja som nevedela či to hovorí vážne alebo zo srandy.
Tak som si len povzdychla,slúchadlá dala späť do vrecka bundy a vedľa neznámeho kráčala na zastávku.