Chlapec v čiernom

18

"Kde to vlastne ideme Logan?"
S otázkou hlase sa pýtam sediac zas v jeho aute.
V poslednej dobe som v tomto aute viac než v našej obývačke.
Keď sa tak zamyslím,v poslednej dobe sme si bližší.
Akoby nás tá noc na pláži spojila.
Akoby jeho tajomstvo upevnilo naše priateľstvo.
Akoby nás spojilo v jednu osobu.
V jednu osobu,ktorá v srdci nosí tažkú ranu.
No tá moja nie je až taká ťažká,predsa len nezažila som to,nevidela som tú nočnú moru,ktorá sa im stala.
Našťastie.
Som v celku silný človek,toto ma nehorázne dostalo.
Zasiahlo ma to celú.
"Ideš na návševu ku nám domov. Mamka navarila skoršiu večeru."
"Počkaj,to tam akože bude aj ona?"
"Hope býva tam,jasné,že tam bude."
"Hej no...máš pravdu."
Čo ak jeho mamke neprídem priateľská?
Alebo ak toho veľa zjem?
Možno sa mi stane nejaký trapas.
Keď už ale hovoríme o tých trapasoch....
"Logan,však si jej nepovedal,ako sme sa spoznali?!"
"Jasné,že som jej to povedal,na také zoznámenie sa naozaj nedá zabudnúť."
"Si hlúpy Logan,nemusíš to hovoriť všetkým."
Zahundrala som jeho smerom.
Hlavu na malú chvíľu otočil na mňa,len aby ukázal rad bielych zubov.
Zas sa venoval ceste pred nami.
Ja som ale stále nadmerne zdutá,s rukami prekríženými na hrudi,nakoniec zapla aspoň rádio.
Keby to ticho hralo ďalej,zabila by som toho chlapca a havarovali by sme.
Nato som nebola pripravená.
Ešte nie.
Moju detinskú náladu odohnala preč pesnička,ktorá začala hrať po celom aute.
Prv som si spievala len v hlave,v tej najlepšej časti,pre mňa,som však musela spievať nahlas.
Moje telo to tak chcelo.
Emócie z pesničky ma k tomu hnali.
Bolo mi v tom momente jedno,že neviem spievať.
Spievala som.
"Nobody knows the way that I know her, said
Nobody knows the way that time has shown us it
Nobody knows the way that I know her, said
She got it bad, she got it bad 
Nobody knows the way that I know her, said
Nobody knows the way that time has shown us it
Nobody knows the way that I know her, said
She got it bad, she got it bad.."
Už som šla pokračovať,keď ma zastavil pocit akoby na mňa niekto uprene pozeral.
Loganov pohľad sa do mňa zabodával.
"Viem,že neviem spievať,nemohla som si však pomôcť. Je to môj obľúbený spevák."
Usmiala som sa,prstom som ukázala smerom k rádiu,kde doznievali posledné tóny.
"Bolo to dobré. Nie ten spev,ale to,ako si to prežívala. Páčilo sa mi to. Bože hope....si tak,tak zvláštna až ma to mätie."
On mi práve povedal,že som zvláštna,no mne sa to páči.
On mi zložil poklonu preboha!
Tento moment si musím zapamätať navždy.
V aute však už vládla len hudba.
Ja som bola rozhodená z toho čo povedal.
Logan si spokojne šoféroval s úsmevom na tvári.
Po malej chvíli sme zaparkovali na veľkom,okrúhlom parkovisku.
Všade okolo boli panelové domy,detské ihriská,zazrela som tu aj kaviareň,pohostinec a čínsku reštauráciu.
Vyzeralo to tu živšie než v našej časti.
Tam sú len domy.
Domy,cesty,chodníky,starí,nahnevaní susedia.
Tu to bolo živšie.
Na ihrisku sa deti spolu hrali na naháňačky, na terase,ktorá patrila kaviarni sedeli mamičky,pri šálke kávy,dozerajúc na svoje deti.
Z čínskej reštaurácie vychádzali ľudia,ktorí dnes nemajú čas navariť doma večeru.
Bolo to tu živé.
Diali sa tu veci,mne sa to páčilo.
Zatiaľ čo sme prechádzali k veľkej,tehlovej bytovke s francúzkymi oknami,všímala som si všetko okolo.
Chcela som si zapamätať život v tejto časti mesta.
Logan pomocou kľúča otvoril tažké dvere,cez ne sme sa dostali do chodby,kde sa nachádzal aj výťah.
Chvalabohu.
Výťahom sme vyšli na piate poschodie obytného paneláku na dlhú chodbu,kde sa nachádzalo niekoľko hnedých dverí,na ktorých boli napísané čísla.
Logan kľúčik strčil do dvier s  číslom 18,hneď ako dvere otvoril,unikla k nám vôna lahodných lasagní.
Mňam.
V chodbe,kde viac prevládali ženské elegantné topánky,sme sa obaja vyzuli.
Vošli sme do dlhej chodby,tu sa nachádzali dvere tiež,ale do izieb.
Hneď sme však zobočili doprava,kde sa vo veľkom otvorenom priestore nachádzala kuchyňa s obývačkou.
Pri rúre sa krčila žena v strednom veku,mala som možnosť vidieť jej hnedé vlasy,ktoré Logan musel mať po nej.
"Sme tu mami."
Žena,Loganova matka,ktorá sa doteraz krčila pri rúre,sa šikovne vystrela a ihneď sa otočila na nás.
"Och,Ahoj Hope,teší ma,som Anna."
Usmiala sa na mňa priateľským úsmevom.
Namiesto podania rúk,ma zohriala v objatí.
"Ešte to nie je hotové,zatiaľ jej ukáž byt Logan."
"Jasné mami."
Logan ma chytil za zápästie a viedol späť na dlhú chodbu,tam na konci otvoril dvere.
Jeho izba.
Nebola obrovská.
Taká normálna.
Veľká posteľ s bielymi obliečkami,malým čiernyn vankúšom.
Veľká čierna skrina,biely stolík,pri ktorom bola zasunutá stolička.
Plagáty rôznych skupín,hercov.
Na jednej strane steny pár nalepených fotiek.
Zaujala ma však dlhá,čierna polica na ktorej sa nachádzalo nehorázne veľa komiksov.
"Komiksy?"
"Zbožnujem ich."
"Čo ešte rád robíš? Preboha nič o tebe neviem,ty si toho o mne toľko zistil."
"Chceš mi dať pár otázok?"
"A odpovieš mi na ne?"
"Možno áno."
"Vidíš."
"Nikdy sa to nedozvieš,kým to neskúsiš Hope."
Odhodlane som si sadla k nemu na posteľ.
"Čo rád robíš Logan?"
"Rád robím to,čo bohužiaľ nemám možnosť robiť."
"A to je?"
"Tajomstvo,ktoré sa možno raz dozvieš."
"Oooch,prečo to tetovanie na krku,prečo práve Devil doesn't sleep?"
"Je to tak. Diabol nikdy nespí,vždy je pripravený dať nám do našich životov prekážky,ktoré nás postupne zrazia na zem. A potom sa s radosťou pozerá,ako ich zvládneme. Či ich zvládneme. Nikdy nespí,aj keď nám život zničí."
"Prečo si mi dnes povedal,že som zvláštna? Prečo si povedal,že ťa to mätie."
"Pretože si úplne iná,si tak iná až mám niekedy problém či ťa odhanednem správne. Obávam sa,že ma niečim prekvapíš,vlatne sama si prekvapenie. Mätieš ma,aká zaujímavá si. Mätieš ma tým,ako dokážeš byť sama sebou,ani čoby si sa aspoň raz musela pozastaviť nad tým,kto si čo o tebe myslí. Mätieš ma tým,ako sa mi pomaly dostávaš do hlavy,aj keď nič nerobíš. Len si to jednoducho ty."