Chlapec v čiernom

6

"Zdravím Hope." Zaznie hlas vedľa mojej skrinky.
Aj keď mám svoju hlavu stále napratanú v skrinke číslo 118,viem komu tento nechutný,slizký hlas patrí.
Tyler.
Najlepší kamarát môjho brata.
Je u nás doma častejšie ako ja.
Myslím to smrteľne vážne.
Idem ráno do školy,v chladničke má napratú tú jeho tupú hlavu a vyžiera nás.
Poobede prídem domov,na chodbe jeho smradľavé topánky a všade po dome robí bordel.
Večer si nemôžem pustiť film pretože on chce pozerať niečo iné,nie tie moje sračky čo ja pozerám.
Dovoľuje si ku mne viac než Jason.
A preto ho nenávidím.
Je nechutný,slizký,tupý a stále nadržaný.
Ani sa len neunúvam odzdraviť sa mu,no jemu to vôbec nevadí.
Myslí si,že ho potajme chcem,len sa mu to bojím povedať.
Je mi zle pri tej myšlienke.
Ako úboha by som musela byť aby som chcela takéto hovädo?
Odpoveď znie,moc úboha.
"Po škole idem k vám,mám ťa počkať?"
Podíde ku mne až nebezpečne blízko,čo ma donúti buchnúť dvierkami od skrinky,vyšmyknúť sa z jeho blízkosti na druhú stanu.
"Pôjdem autobusom." Odpoviem úplne neutrálne,bez akýchkoľvek emócií.
"No tak Hope,cesta so mnou je oveľa lepšia,než cesta nejakým autobusom plných ľudí."
"Radšej sa budem lepiť na spoteného sto kilového chlapa v autobuse než sedieť s tebou a tým tvojím úchylným výrazom v aute." Venovala som mu jeden z tých falošných úsmevov,otočila som sa smerom ku hlavným dverám školy a veselo si vykročila preč z tohto utrpenia.
"Ešte budeš ten výraz milovať Hope."
Zakričal za mnou ešte ten hermafrodit.
Nad tou predstavou ma naplo,no udržala som to v sebe,naozaj by sa mi nechcelo upratovať to.
Vybrala som sa smerom k zástavke,no akonáhle som tam videla všetkých tých ľudí,to ich teda bolo,zvrtla som sa a rozhodla som sa ísť pešo.
Slúchadlá som si dala do uší,hudbu zapla na plné pecky a vychutnávala si jemný vietor,ktorý prijémne pofukoval.
Moje telo a moja myseľ sa uvoľnili až tak veľmi,že som si ani neuvedomila,že si spievam nahlas.
Chudáci ľudia čo ma počujú.
Tak som znova zapojila myseľ do obehu a namiesto uvoľnenia som ju donútila pracovať.
Obzerala som všetko okolo seba akoby som to tu nepoznala.
Akoby táto cesta bola pre mňa úplne nová.
Zapozerala som sa na cestu po ktorej autá jazdili hore,dole.
Alebo na park do ktorého som chodievala ako malá.
Na chvíľu som zastala,zapozerala sa do vnútornej časti parku,ktorú zahaľujú stromy.
V mysli mi prebehlo množstvo spomienok na všetky hlúposti,ktoré som tu povystrájala.
Len som sa nad všetkým pousmiala a pohla sa ďalej.
No už sa mi nechcelo vnímať svet,tak som hlavu zaklonila,pozrela sa na oblaky,ktoré vytvárali rôzne tvary.
Snažila som sa nájsť niečo čo by mi dávalo zmysel.
Bola som tak zamyslená,k tomu som mala pustenú hudbu na plné pecky,až ma úplne vystrelo,keď som ucítila ruku na mojom pleci.
Bleskovo som sa otočila,žlté slúchadlá som  strhla z uší a moje ústa chceli dotyčnému vynadať,no zastavili sa v pohybe.
Predo mnou stál chlapec v čiernom a pred ním na vozíku sedel mne úplne cudzí chalan.
Vyzeral tak starý ako chlapec v čiernom.
Asi tak na 19 rokov.
Chlapec v čiernom mal na tvári jeho typický úškrn spojený s jeho nahnevaným výrazom,ktorý zdobí jeho tvár určite dvadsaťštyri hodín denne.
Typujem,že ten výraz má aj keď spí.
No chlapec,ktorý sedel na vozíku sa usmieval od ucha k uchu.
Mal zelené oči,slabo hnedé vlasy a široký,široký úsmev.
Obaja predo mnou stáli,teda no,jeden stál,druhý sedel a ja som len tak na nich pozerala.
"Takže toto je to dievča?" Spýtal sa ten na vozíčku.
"Áno Lucas,to je ona."
"Je pekná." Usúdil,čím ma dostal do rozpakov.
Nevedela som čo robiť ani čo povedať,nikdy sa mi nič podobné nestalo.
"No nie je nejaká tichá?" Zas ten na vozíku.
"Ani nahodou,má celkom ostrý jazyk."
"Nepovedal by som to na ňu,vyzerá moc nevinne."
Zmätene som sledovala ich konverzáciu a nechápala ničomu čo sa tu deje.
Naraz sa obaja nahlas rozosmiali čo ma zmiatlo ešte viac,čo si jasne všimli.
"No vieš", začal chlapec na vozíku, "sedeli sme v parku,keď mi tuto kamoš hovoril o príhode v zábavnom parku a tu zrazu si šla okolo ty. Usmievala a tvárila si sa tak nevinne až som nechcel veriť žeby si sa tak zachovala,tak sme sa pobrali za tebou aby som sa presvedčil,no stále som zato,že sa v tebe skrýva niečo nevinné a jemné. Nepresvedčí ma o opaku ani tento magor."
Zasmial sa a ja som ostala nemo stáť a pozerať sa na neho.
Na chlapca na vozíku.
"Cítim sa poctená,keď stretnutie so mnou považuješ za veľmi dobrú historku ,a tebe ďakujem,naozaj si cením,že vo mne vidíš niečo iné,ozajstné než všetci ostatní."
Venovala som im obom malý úsmev,slúchadlá som si vopchala späť do uší a spokojne si odkráčala domov.
No tentoraz bez akýchkoľvek šokov.