Chlapec v čiernom

13

"Hope!"
Po silnom výkriku môjho mena začnem vnímať.
Oči plné sĺz,emočne úplne zničená, zaostrým pohľad na chlapca stojaceho pri stole.
Oči si utriem do rukáva od mikiny,ktorú som si kvôli dnešnému upršanému počasiu musela obliecť.
Kaviareň.
Znova sedím v kaviarni,na stole pri mne je položený ďalší pohár plnej čokolády.
Moja zlatá Amy.
Stále myslí na moje šťastie.
"Prečo plačeš Hope?"
Opýta sa Logan,v jeho hlase je náznak hnevu.
Do ruky som opatrne zobrala knihu,v ktorej sa aktuálne strácam.
Ukazovákom druhej ruky som poťukala po obale knihy.
"Plačeš kvôli knihe?"
Opýtal sa posmešne, ale ja nechápavo. 
"Áno."
"Si divná."
"Prečo zas?"
"Zas? Ešte som ti to nepovedal."
"Ale myslíš si to. Vždy."
"Pretože plačeš kvôli knihe. Len kvôli nejakým písmenám na stranách."
"To odvoláš!"
Zhíkla som a rukami sa chytila za srdce.
Nemôžem uveriť jeho slovám!
"Odvolám,ak mi vysvetlíš prečo by človek mal roniť slzy len kvôli nejakej knihe."
Ako hovorí,sadne si za stôl aj so šálkou jeho čiernej kávy v ruke.
Šálku položí na stôl.
Ruky si tiež zloží na stôl a zaujato pozrie na mňa.
"Chcel si vedieť prečo roním slzy nad knihou. Dobre. Vieš,kniha to nie sú len nejaké slová napísané na stranách papiera. Nie je to niečo čo človek z nudy napíše. Kniha,kniha to sú slová plné emócii,plné vášne. Autor do toho dá všetko. Oddá sa tomu príbehu,ktorý píše. Dej,ktorý máme možnosť prečítať si je plný jeho skúseností alebo jeho fantázie. Je plný toho čo cíti,ako sa sám autor cíti alebo čo cítil. Čo prežil alebo by prežiť chcel. Vytvára si príbeh,ktorý by chcel zažiť. Prenesie nás do iných krajín,pomáha nám spoznávať aj iné miesta. A hlavne,vždy v nás niečo zmení. Každá dobrá kniha v tebe musí niečo vyvolať alebo zmeniť tvoje myslenie. Ak nie,nečítal si dobrú knihu."
Ukončila som svoj dlhý monológ a pozrela na Logana.
Myslela som si,že ma už vnímať nebude.
Ale skôr naopak.
Videla som,ako hltal všetky moje slová.
Očami vypaľoval dieru do môjho srdca a snažil sa nájsť všetko čo ma tvorí.
Pozeral  na mňa inak ako inokedy.
Až keď som prestala,znova nahodil svoj neutrálny pohľad a postoj a napil sa kávy.
Riadny hlt.
Akoby sa znova chcel prebudiť.
Znova si musel dať jeho elixír aby prebudil svoju dušu.
"Čo okrem čítania máš ešte rada? Čo ťa ešte napĺňa?"
"Ďalšia z tvojich otázok?"
"Áno."
"Milujem hudbu a fotenie."
Pozrel na mňa zamyslene.
Ani nemrkol.
Len na mňa upieral pohľad a premýšľal.
Oči mal kúsok prižmúrené,akoby mohol vidieť niečo iné.
Akoby cez všetko videl niekde ďalej,keď sa zamyslel.
Vyzeral,akoby dovidel ďalej než ktokoľvek iný.
" Máš doma foťák?"
"Samozrejme."
"Tak po neho skočíme."
"Ale prečo?"
"Dozvieš sa."
Postavil sa zo stoličky,dopil kúsok kávy a pozrel na mňa.
"Len sa postav konečne z tej stoličky,dopi čokoládu,ktorú už aj tak máš studenú a poď."
Len som prikývla,rýchlo vypila čokoládu,ktorá bola naozaj studená,zobrala si tašku do ktorej som strčila knihu a s Loganom vedľa seba sme odišli.
V aute som mu povedala ulicu na ktorej bývam.
Rozdiel medzi inými cestami v Loganovom aute bol fakt,že tentokrát nebol ticho.
"Čo ťa naviedlo na fotenie?"
Spýtal sa,pričom stále sledoval cestu pred nami.
"Asi otec,tiež je fotograf."
"A čo tvoja mama?"
"Tá zas píše."
"Tak preto si taká."
Poznamenal.
"Aká?"
Logan na chvíľu odtrhol zrak od cesty a pozrel na mňa.
Zachechtal sa nad mojím výrazom,ktorým som na neho pozerala.
"Taká dobrodružná a odvážna. Si dieťa umelcov."
Povedal,pričom sa na mňa usmial.
Tiež som sa len usmiala,nemala som čo nato povedať.
Zrazu auto zastalo a my sme sa ocitli pred mne známym domov.
Tak,keď tu bývam mala by som ho poznať.
Vyšla som z auta a pobrala sa domov,rovno do mojej izby pre foťák.
Na zem som rýchlo hodila tašku zo školy a z police zobrala malú,čiernu tašku s foťákom.
Zbehla som schody dole,kde ma ale zastavil Jason.
"Kde ideš mladá dáma?"
S rukami založenými na prsiach si ma premeriaval.
"Von."
"Hope,nehnevaj ma. Kde ideš?"
"Idem von Jason. To je tam za dverami domu,je tam vzduch,tráva a tak. Mimochodom,keď hovoríme o tom vzduchu,vyvetraj tu."
"S kým ideš?"
"S Loganom."
"Kto je Logan?"
Super už len ten tu chýbal.
"Teba sa táto debata netýka hermafrodit."
"Hope,správaj sa! S kým ideš von,mne musíš odpovedať."
Prekrútila som očami,načo Jason zavrčal.
Nemá to rád.
"S Loganom."
"Kto to je?"
"Známy."
"Prečo ho nepoznám?"
"Lebo som vás nezoznámila."
Bez toho aby som počkala na jeho spätnú odpoveď,som odišla.
V aute,cestou,kde ma Logan bral bolo ticho.
Nikto z nás nič nepovedal.
Nevadilo mi to.
Bola som zvedavá,kam ideme.
Keď sme ale prišli pred malý hudobný bar,moje srdce nadskočilo radosťou.
O tom bare som počula.
Rôzny ľudia,rôzne kapely tu vystupujú vo večerných hodinách.
Hrajú,spievajú tu bez toho aby boli známy,aby chceli byť známy.
Sú to len oni na malom javisku,pred malou skupinou ľudí.