Chlapec v čiernom

15

"Kam sa chystáš?"
Hlavu vytiahnem zo skrine na svojho brata stojaceho vo dverách mojej izby.
"Von."
"Kde?"
"Neviem Jason."
"Ideš zas s tým chlapcom?"
"Áno."
Jason s povzdychom vstúpi do vnútra mojej izby.
"Bojím sa o teba Hope. Nechcem aby si sa zbytočne namotala."
"Zbytočne namotala?"
"Áno."
"Nemám sa prečo zbytočne namotať."
"Netrep. Vidím,ako s ním tráviš čas,on ťa kade-tade vodí a dostáva sa ti pod kožu."
"Len ma chce spoznať Jason."
Jeho pohľad,ktorý do mňa ostro zabodáva mi dáva jasne najavo čo si o mojom názore myslí.
"Vážne,chce sa len skamarátiť."
"Preto ťa berie na všelijaké výlety? Lebo chce ostať len kamarát?"
"Si ako hysterická ženská."
"Len sa o teba bojím Hope."
Povie so starosťou v hlase.
Podídem k nemu úplne blízko,tvár mu chytím do rúk a vtedy zbadám dôvod jeho obáv.
Láska,ktorú nie vždy dáva najavo je teraz jasne viditeľná v jeho očiach.
Všetko čo vidím v jeho očiach,všetku tu lásku,donúti moje srdce na chvíľu výjsť z úkrytu.
Silno ho objímem a začnem s nami kolísať,čo spôsobí,že obaja končíme na posteli.
Pohladím ho po líci.
"Nemusíš sa báť Jason,neublíži mi."
Stále v jeho očiach vidím neistotu,ktorú samozrejme odoženiem v momente kedy z neho urobím svojho superhrdinu.
"A navyše viem,že ak by mi akokoľvek ublížil,ty mu to vrátiš stonásobne viac."
Pobozkala som ho na čelo a vyskočila na rovné nohy.
Do tašky som nahádzala prvé vhodné oblečenie čo som našla.
Logan mi ráno napísal aby som si dnes zobrala niečo športové.
Ja ale fotím,nešportujem.
Bolo zložité niečo vhodné nájsť ale našla som.
Trúbenie auta pred naším domom ma donúti opustiť moju izbu aj s Jasonom za chrbtom.
Rýchlo si obujem obľúbené tenisky a s posledným pohľadom na svojho brata opúšťam dom.
Otvorím dvete od auta,v ktorom nečakane za volantom sedí spokojný Logan.
"Ahoj."
Pozdravím hneď,ako nastúpim načo on len kývne hlavou a rýchlo opúšta náš dom.
"Kam ideme?"
Opýtam sa po chvíli ticha,ktoré tu vládlo.
"Uvidíš."
Jediné čo mi povie aj to tým jeho neutrálnym hlasom,z ktorého človek nič nevyčíta.
Po asi nudnej,tichej pol hodine zaparkujeme na veľkom parkovisku pred veľkou budovou ,v ktorej som nikdy v živote nebola.
Párkrát som popri nej prechádzala,to áno,no nikdy som ju nenavštívila.
Až doteraz.
Logan vstúpi prvý a ja hneď za ním,poberie sa k recepcii,kde za pultom sedí mladá slečna.
Mladá,pekná slečna.
Žiarivo sa usmeje,samozrejme nie na mňa.
Žiarivo sa usmeje na Logana.
No niekde hlboko v mojej duši ma poteší fakt,že Logan jej venoval len jeden malý,bezvýznamný úsmev.
Ukázal jej nejakú kartičku,ktorú má ktovie prečo.
Ani jej nič nepovedal.
Jednoducho jej bez slov ukázal kartičku,chytil ma za lakeť a odkráčal hlbšie do tejto budovy.
"Tam sú ženské šatne. Prezleč sa a potom príď do miestosti,ktorá je hneď za týmto rohom."
Jednou rukou mi všetko ukazoval zatiaľ čo zo mňa nespúšťal zrak.
Kývla som na znak súhlasu a vošla do ženskej šatne.
Obliekla som si športové oblečenie,obula si tenisky a so zvedavosťou v mojom tele som odkráčala na miesto činu.
Zastavil ma ale rázny fakt.
Naozaj rázny.
Preboha.
Vo vnútri telocvične,áno bola to telocvična,kde sa nachádzalo pár boxovacích vriec,bol Logan.
Hej to je jasné,že tam bol.
Ale!
Vo vnútri telocvične,pri jednom z týchto vriec bol Logan oblečený len v krátkych teplákových nohaviciach.
Bol vlastne polonahý.
Preboha.
Ostala som vyjavene,so slinami aj na nohách stáť vo dverách.
Podrobne som si ho prezrela.
Nikdy predtým som nevidela jeho odhalené ruky.
Nikdy predtým som nevidela tie tetovania,ktoré jeho telo malo.
Bol tak neuveriteľne prekrásny.
Ale nie tým šialeným spôsob,ktorý sa dievčatám páči.
Nie tým jeho telom.
Ale tým ako pôsobil.
Ako obraz.
Bol tak prekrásny.
Keby som vedela maľovať,maľovala by som ho neustále.
Vlasy divoko rozhádzané,pohľad sústredený na vrece,tetovania,ktoré zdobili jeho telo,postoj,ktorý držal a ruky,ktoré triafali vrece jedna radosť.
A zrazu prestal.
Prestal a pozrel na mňa.
S pobavením pozeral na mňa,až sa skoro smial.
"Tak čo ako sa ti páčim?"
Ruky si dal v bok a nastavil pózu ako nejaký model.
"Vlastne veľmi dobre,až nechápem prečo sa ukrývaš pod tým dlhým a tmavým oblečením."
"Má to svoje dôvody."
"Aké? Nechceš aby na teba dievčatá vonku skákali?"
"To robia aj keď som v kombinéze."
"Tak potom naozaj nechápem."
Nič k tomu nedodal.
Namiesto toho len rukou ukázal aby som šla k nemu bližšie.
S hlbokým nádychom a výdychom som šla úplne k nemu,kde som mala najlepšiu príležitosť vidieť ho zblízka.
Jeho vlasy,pohľad,pot,tetovania ale keď som sa zapozerala na jeho hruď a brucho,všimla som si niečo úplne iné.
Všimla som si jazvu,ktorá sa mu tiahla od hrude,cez brucho po lem nohavíc.
S otázkou v očiach som pozrela na neho.
Ale ignoroval ma,namiesto toho mi začal dávať pokyny,ako správne boxovať.
Po dlhej dobe,možno hodine,si celá udychčaná sadám na zem.
"Páni,kto ťa naučil tak boxovať?"
"Lucas."
"Lucas?"
"Áno,kedysi,keď ešte mohol chodiť,trávil tu veľa času. Bol tu stále. Miloval to tu. Keď ostal na vozíku,najviac nevedel prežiť to,že už nikdy nebude boxovať ako kedysi."
"To ma naozaj mrzí."
"Aj mňa,preto som si povedal,že budem trénovať najviac,ako len budem môcť aby som mohol ísť v jeho stopách. A on ma učil. Učil ma,ako správne udierať do vreca aj keď bol na vozíku.A ja som poctivo trénoval len aby som videl svojho kamaráta šťastného."
V ten moment som v ňom videla pravého Logana.
Videla som v ňom človeka,ktorý je schopný urobiť čokoľvek pre človeka,na ktorom mu naozaj záleží.
Dokonca aj keby ho to stálo smrť.