Chlapec v čiernom

8

Netuším,aký význam malo to,že ma odprevadí.
Aspoň päť minút kráčame vedľa seba v tichosti.
Akoby sme sa ani nepoznali.
Samozrejme!
Však sa nepoznáme.
V hlave už začínam vymýšľať všelijaké  vhodné témy,ktoré by som mohla navrhnúť len aby sme ako blbci nešli vedľa seba v tichosti.
Ale nič vhodné ma nenapadá.
Nieže by som nemala otázky,na ktoré by som rada vedela odpoveď,no nechcem sa vŕtať v jeho súkromí.
Len z pohľadu týchto pár dní,čo som ho párkrát stretla,mi došlo,že jeho život nie je na zozname jeho obľúbených tém,o ktorých by bez problémov rozprával.
"Naozaj chceš odísť?"
No ako počúvam,on veľmi rád preberá  súkromie iných.
"Raz áno."
"Tiež si nemyslím,že by si mala len tak odísť."
"Ďakujem za tvoj názor,keď si raz budem baliť kufre,spomeniem si nato."
"A čo ak ťa niečo donúti aby si ostala?"
"Čo také napríklad?"
"Neviem,niečo alebo niekto na kom ti bude záležať. Aj tak by si odišla?"
"Áno."
"To si nemyslím."
"Prečo?"
"Určite nie si typ osoby,ktorá by niekoho len tak opustila,zvlášť nie vtedy,keď by ti na tej osobe naozaj záležalo."
Prečo dnes majú všetci tak múdre názory?
Všetci prekypujú múdrosťami,keď ma nenapadajú žiadne rozumné odpovede.
To nie je fér.
"To nemôžeš vedieť."
Fakt super odpoveď Hope.
Úplne.
A tak radšej podídem k zástavke,kde očami prejdem po malej tabuľke s odchodmi autobusov.
Z vrecka mikiny vytiahnem telefón a na rozsvietenom displeji pozriem aktuálny čas.
Super.
Môžem čakať 15 minút.
Vrátim sa späť k....k,no k chalanovi v čiernom.
Stojí od zástavky pár metrov ďalej.
Len sa na seba pozeráme.
V tichosti.
Spoznávame sa.
Ale nie slovne.
Očami.
Každý z nás skúma toho druhého od hlavy po päty.
Až teraz,keď stojí takto oproti mňa,a ja sa sústredim len na neho,si môžem všimnúť aký vysoký je.
No čoho si všimnem najviac sú výrazné lícne kosti.
Normálne mám chuť chytiť ho za tvár len aby som sa ich mohla dotknúť!
Aby som zahnala chuť ošahávať chalana,ktorého poriadne ani nepoznám,sustredím sa na iné časti jeho tváre.
Oči.
Tie sú hnedé.
Také hnedé ako má aj môj brat či otec alebo dokonca aj pár ľudí čakajúcich na zástavke.
Ale tieto,tieto v sebe niečo skrývajú.
Keď sa do nich človek zapozerá,uvidí v nich niečo iné,niečo čo spomínaní ľudia v očiach nemajú.
No nech sa pozerám akokoľvek skúmavo,neodhalím čo sa v nich skrýva.
A tak si prezriem vlasy.
Hnedé vlasy,ktorým neurčil žiadny každodenný účes.
Ako vstanem s nimi,tak s nimi aj opustím byt.
Týmto sa podľa mňa riadi.
No nevyzerá to vôbec zle.
Skôr zaujímavo.
A posledné čo tu je sú pery.
Jedny plné pery,na ktorých som ešte úsmev nezazrela.
Ani raz.
Ak nerátam ten skryvený úškr,ktorý na mňa hádže vždy,keď ma uvidí.
Neznášam ten úškr.
Ale to by stačilo.
Zamýšľam sa až veľmi hlboko.
Radšej by som mohla urobiť rozumnú vec a opýtať sa na jeho meno.
Ako môj rozum premýšľa,ústa konajú.
"Ako sa vlastne voláš?"
Vidím ako po mne prestane pozerať a zamyslí sa nad otázkou,ktorá mu bola položená.
Len nadvihnem jedno obočie a čakám.
Možno by som sa to dozvedela,možno by ma nejak odbil,no to sa nedozviem.
Pred nami zastalo auto môjho brata.
Okienko sa otvorilo a z neho vykukla Jasonova hlava.
"Hope,nasadaj."
Už som aj šla,no keď som tam videla tú tupú hlavu toho hermafrodita,nemohla som nasadnúť.
"Nie,pôjdem autobusom."
Pozrela som na chlapca vedľa mňa akoby ma mohol zachrániť.
No on tam len stál,svoj zrak mal upriamený na môjho brata a čakal čo sa stane.
Jason hneď vedel dôvod prečo nejdem.
Vie,ako jeho kamaráta nenavidím.
A neberie mi to za zlé.
Sám ho dobre pozná.
Len kývne na znak pochopenia a odíde.
"Začínam si naozaj myslieť,že si rada v mojej spoločnosti."
Otočila som sa na neho a prekrútila očami.
"Nenamýšľaj si,len som nechcela byť v jednom aute s jeho kamarátom."
"To môže človek až tak nemať niekoho rád?"
"Tomu ver,chcem skočiť z okna mojej izby už len vtedy,keď viem,že dýcha ten istý vzduch v dome ako ja."
Asi dnes nemá bohvieaké šťastie pretože vždy,keď mi chce na niečo odpovedať,preruší ho niečo.
Tentokrát to bol naštastie autobus.
A tak som sa zamrmlala tiché a rýchle,tak teda ahoj,a šla sa postaviť do radu.
Už som stála pri šoférovi,keď sa ku mne dostal hlasný krik.
"Logan,tak sa volám."